Tretieho novembra je sviatok sv. Huberta, možno jedného z najznámejších patrónov. Preslávili ho poľovníci, ktorých chráni, svojimi veľkolepými oslavami, ako to už poľovníci vedia. Hubert bol akvitánsky princ (656 – 727), ktorý poľoval bez zábran dovtedy, až mu Boh postavil do cesty jeleňa s krížom medzi parohmi. Jeho postoj k životu sa zmenil, začal viesť pokorný život a naučil sa vážiť si zvieratá a prírodu.
V podstate je to presne ako rozdiel medzi predstavami a skutočným životom poľovníka. Lov je jednou z najstarších ľudských činností. Súvisí priamo s obživou i s organizovanou kolektívnou činnosťou. Jeho úloha, spôsob i pravidlá sa menili spolu s vývojom spoločnosti až sa premenil na poľovníctvo, odbor, ktorý sa zaoberá chovom, ochranou, zušľachťovaním a lovom zveri. Pri príležitosti sviatku poľovníkov sme požiadali o predstavenie dvoch skalických poľovníckych združení dvoch nestorov – Emila Bunčeka a Milana Tomšeja.
Poľovnícke združenia patria k životu snáď každej väčšej obcea mesta. Prečo sú však v Skalici hneď dve?
EB: Pôvod je v zákone z päťdesiatych rokov, ktorý hovoril zvlášť o hospodárení na lesnej a poľnohospodárskej pôde.
MT: V okolí Skalice je veľká rozloha poľovných revírov. Preto poľnohospodársky odbor v okrese Senica rozhodol, že okolie Skalice bude mať dva poľovné revíre. Naša obhospodaruje revír o rozlohe 2400 hektárov. Ten je rozdelený do troch skupín – Skalica-pole, Movis a Mokrý Háj. Všetko riadi jeden výbor.
Poľovnícke združenie má svoje územie? Napokon, pamätá si to každý, kto videl sfilmované Hrabalove Slávnosti snežienok. Kadiaľ prechádza hranica medzi skalickými poľovníckymi združeniami?
EB: Hranica je veľmi jednoduchá – tvorí ju hranica lesa a poľa. Toto riešenie nie je veľmi šťastné, lebo, logicky, zver túto hranicu nerešpektuje a svojvoľne si prechádza ako sa jej zachce. Tak, napríklad pri postrelení musíme zavolať do poľovníckeho združenia za hranicou a zver musíme dohľadať za ich dozoru. Smerom von zo Skalice susedíme s obcou Radejov a oddeľuje nás Sudoměřický potok. Najväčším majiteľom územia, na ktorom pôsobíme, je mesto Skalica.
MT: Hranice nášho revíru tvoria Baťov kanál, rieka Morava od ústia kanálu po ropovod, ktorý pokračuje do Českej republiky, Sudoměřický potok, kraj Skalických hôr, časť hranice ČR, Mokrý Háj a potok
Stračinky.
Vieme, že ste nevznikli súčasne. Kedy boli vaše združenia založené a koľko máte v súčasnosti členov?
EB: Naše združenie, ktorému všetci hovoria Skalica-hory, sa vlastne oficiálne volá Poľovnícka spoločnosť Skalica – Raková a vzniklo v roku 1955. Dlhodobo máme okolo 18 členov, plus-mínus jeden až dvaja členovia. Vyššie spomínaný zákon dokonca určoval, koľko členov združenie môže mať, a to jeden člen na 100 ha lesnej pôdy a jeden člen na 50 ha poľnohospodárskej pôdy. Dnes to však už neplatí. Pred rokom 1955 neboli takto združenia, majiteľ pozemku na nejaké obdobie prepachtoval poľovnícke právo niekomu na základe zmluvy.
MT: Naša spoločnosť Poľovnícka spoločnosť Skalica – Pole vznikla po rozhodnutí, ktoré prišlo zo Senice 18. 7. 1997. Ustanovil sa výbor a v súčasnosti máme 44 členov.
Kto je na čele vašich združení?
EB: Ako všade – v čele združenia stojí predseda, ktorý je súčasne štatutárom, no okrem predsedu je vo vedení poľovnícky hospodár, ktorého stanoví štátna správa, a ďalší členovia.
MT: Súhlasím, že to nie je o menách, ale o práci. V čele je výbor, ktorý sa skladá z tajomníka, hlavného hospodára, účtovníka, kynologického referenta a člena výboru, ktorý je zároveň kontrolórom.
Ako je jasné z princípu rozdelenia, fungujete v odlišných prírodných prostrediach. Aká poľovná zver žije, teda, vo vašom revíri?
EB: Dominantnou zverou v našich lesoch je daniel, srnčia, diviačia a v minimálnom množstve aj jelenia zver. Okrem toho líšky, jazvece, kuny, … Daniele začiatkom 60. rokov nasadili Štátne lesy pri Senici a postupne sa rozšírili až k nám. Niekoľkokrát sme však nakúpili a nasadili nové kusy pre osvieženie krvi aj my. Rád by som pripomenul, že stav zveri veľmi ovplyvňuje pohyb ľudí v lese. Ani nie peších turistov, ale najmä jazdcov na štvorkolkách. Čo potrebuje zver najviac, je kľud.
MT: V našom revíri žije drobná zver – zajac, bažant, kačica divá, holub hrivnák, prechodne hus divá atď. Ďalej srnčia zver, jelenia, danie-
lia a diviak. K poľovnej zveri patrí aj škodná zver, hlavne líška hrdzavá, jazvec, nutria a ďalšia drobná zver, pokiaľ nie je časovo chránená.
Máte na území vašich združení nejaké výnimočné kusy?
EB: Zvláštnosťou sú biele kusy danielov. Časť z nich, no nevieme aká, sú albíni, ktoré sa vyraďujú. Naopak sú tu čierne daniele, ktoré sú zase kvalitné trofejné exempláre.
MT: Niekedy ulovíme výnimočné poľovné kusy zveri. Predovšetkým je to raticová zver – srnec, jeleň, daniel a diviak.
Skúsme rozprávať trocha konkrétnejšie – akú bodovo najcennejšiu trofej získal poľovník na území vášho združenia?
EB: Najväčšia trofej v revíri má 210 bodov, vlani malo najcennejšie parožie 202 bodov. Podľa limitov na udeľovanie medailí podľa CIC je nad 180 bodov zlatá medaila. Dnes to hlavne ovplyvňuje cenník za právo takýto kus uloviť.
MT: V roku 2015 bol v našom revíri ulovený daniel s ohodnotením 206,7 bodu. Za to bola udelená zlatá medaila. Ulovil ho Igor Hertl, hlavný hospodár našej spoločnosti.
Keď sa povie „poľovník“, ľudia vidia chlapa s puškou, ktorý má ´mrazák´ plný diviny. Aký je v skutočnosti poľovníkov rok?
EB: Hospodársky rok sa uzatvára spolu s kalendárnym, ale v skutočnosti sa poľovnícky rok riadi prírodou a tak trvá od jari do jari. Poľovníkov rok je plný normálnej práce. Patrí do neho sčítanie zveri pre uzatvorenie kmeňových stavov, stavba krmelcov, posedov, skladov, zabezpečenie krmiva, zásobovanie solísk, zabezpečenie vody na napájadlách, udržiavanie studničiek, … Každý víkend po celý rok, a odstrel dostávajú členovia za zásluhy. Poľovníci sú skôr opatrovatelia ako lovci.
MT: Súhlasím. Je to každý deň od 1. januára do 31. decembra. Okrem toho, čo spomínal pán Bunček, je to však aj odstrel poľovnej zveri podľa vyhlášky, odstrel chorých jedincov a odstrel škodnej, najmä v období kladenia mláďat.
Fungujú a dodržiavajú sa stále staré poľovnícke tradície – napríklad pasovanie za lovca, signály z lesného rohu, svätohubertská omša, posledná pocta zveri, …?
EB: Fungujú. Všetko funguje. Len svätohubertská omša sa tu nikdy nestala tradíciou. Bežne nie, ale pri spoločnom hone dokonca začína, ukončuje a vzdáva poctu trubač. Po love sa robí výrad a strelci sú pasovaní za lovcov zveri, ktorú ulovili po prvýkrát …
MT: Tradície a obrady k tomu všetkému neodmysliteľne patria. Poľovnícke tradície sa dodržiavajú aj v našej spoločnosti. Na začiatok spoločnej poľovačky, po nástupe všetkých poľovníkov, sa trúbi na lesný roh tzv. halali. Nový poľovník je pasovaný symbolickým úderom pušky, lovcovi zveri sa gratuluje a odovzdá zálomok drobnou vetvičkou zo stromu … Spievajú sa aj rôzne poľovnícke pesničky. Všetko je to pocta zveri a prírode.
Ďakujeme za rozhovor. Prajeme veľa síl, zdravú a krásnu zver a ohľaduplných návštevníkov.