Ešte neskončila pandémia a už tu máme druhú vážnu tému – vojnu. Obklopila nás všetkých novou dávkou strachu a pridala sa ku každodennému tlaku pandémie. Riešia ju dospelí i deti.
Nedávno som čítala príspevok učiteľky z jednej základnej školy, ktorá po bombardovaní Mariupolu prerušila predpísané školské osnovy a prirodzene dala v triede priestor na debatu o vojne a situácii na Ukrajine. Už to nebola výuka ako ju pozná naša generácia, to teoretické, „neživé“ rozprávanie o druhej svetovej vojne, ale živá debata o vojne „hmatateľnej“, kúsok za našimi hranicami. Deti pomenovávali dobro a zlo, už nie v rozprávke, ale v reálnej situácii neďaleko od nás. Zatiaľ v realite iného národa, ale dýchajúcej nám na krk. Pri debate si deti maľovali. Namaľovali modro-žlté vlajočky a spontánne dokreslili rôzne nápisy. S úsmevom som si prečítala nápis „Mier Ukrajine“, ale zarazilo ma detskou rukou napísané „Nenávidíme Putina“. Nenávisť je silná a negatívna emócia a ešte viac v detských srdciach. Aký vzťah s ňou máme a ako s ňou narábame my, dospelí?
Niektorí, s pocitom práva na našej strane, nenávisť živíme a prilievame olej do ohňa. Asi nám stále prúdia v bunkách tela staroveké zákony – oko za oko, zub za zub. Nepoučení minulosťou zabúdame, že nenávisť plodí nenávisť. Dostávame sa tak do nekonečnej slučky, ako škrečok bežiaci v kolese, a nenávisti sa darí. Iní sa od nej odvraciame a odsudzujeme ju. Každý z nás ju niekedy cítil a dôverne ju pozná, avšak je spoločensky neprijateľná a tak ju potláčame už v zárodku. A niekedy iba zo strachu, že sa nekontrolovane rozhorí. Je však cesta tváriť sa, že neexistuje? Stratí sa tak z našich životov alebo bude v nás stále tlieť a čakať na svoju príležitosť časom vybuchnúť ako natlakovaný hrniec?
S nenávisťou zachádzame skratkovito. Buď ju podporujeme alebo jej odporujeme. Dávame malý priestor debate o nenávisti a práci s ňou. Nepočuť rozpravy o tom, akú silu a energiu má slovo nenávisť (a nie je podstatné proti komu).
Rozmýšľali sme niekedy, kde nenávisť vzniká, kde je zdroj našej nenávisti? Poznať totiž zdroj, mohli by sme jej predísť. Málo zaznieva, že zdrojom nenávisti sú naše myšlienky. Ešte menej hľadáme odpovede na otázku – ktoré myšlienky nenávisť vzbudzujú?
Učiteľka nechala deti slobodne sa prejaviť a nenávisť vyjadriť. Prejaviť negatívnu emóciu nenávisti voľne, v bezpečnom prostredí, bez posudzovania a odsudzovania, je prvý krok. Teraz je čas ukázať deťom ako s ňou pracovať. Ako ju neživiť, ani neignorovať. Avšak najskôr sa to musíme naučiť my sami. Áno, cesta pred nami je veľmi dlhá, ale treba vykročiť. Ako inak majú vykročiť z bludného kruhu naše deti a od koho sa to majú učiť, keď my sami to nerobíme? V deťoch je naša budúcnosť, tak prečo do nich vkladať nenávisť? Deti totiž napísali iba to, čo počuli od nás dospelých.
Ukončím moje pozorovanie prianím, aby som raz videla deti pri akejkoľvek vojnovej debate písať – ŽELÁM NÁM MIER!
A nielen Ukrajine, ale aj Putinovi. Nám všetkým. Mier vo svete, ale i v našich hlavách, tam, kde sa v myšlienkach rodia emócie a začínajú naše činy.
S úctou, želajúca mier
Želmíra Macháčková