Naše myšlienky a túžby sú sústavne vystavené konfrontácii s udalosťami každodenného života, s povinnosťami a rôznymi nepríjemnosťami, vyplývajúcimi z nevyhnutnosti starať sa o udržiavanie svojej „hmoty“. Z toho vyplývajú aj naše trápenia, kompromisy, rezignácie, porážky. Problém je v tom, že hneď nechápeme príčinu našej vnútornej nespokojnosti v konfrontácii so svojím okolím. Vidí sa nám, že iní sú úspešnejší, výkonnejší, skrátka šťastnejší ako my. Lenže, každý má svoje a svojské nedostatky aj prednosti. Záleží na nás ako sa s nimi vysporiadame. Sú naše.
Preto ma zaujala v knihe Nikdy a nevzdávaj (15 povzbudzujúcich kapitol zo života) kapitolka RUŽE.
Istý človek sa rozhodol pestovať ruže. Každý deň ich starostlivo polieval. Jedného dňa, keď už mali puky, si všimol, koľko je na každej stonke tŕňov. Pomyslel si: Ako môže taký krásny kvet vyrastať na stonke s toľkými tŕňmi? Tak ho to sklamalo, že sa prestal o kvety starať a polievať ich. Skôr než ruže rozkvitli zvädli.
S ľuďmi je to podobne. V každom z nás sa od narodenia rozvíja ruža, ktorá rastie uprostred tŕňov našich nedostatkov. Mnohí pri pohľade na seba vidia len tŕne – vlastné chyby. Myslíme si, že nič dobré nedokážeme – a sme z toho zúfalí. Zabúdame polievať dobro, ktoré je v nás. Môže sa stať, že si preto svoje schopnosti ani nikdy neuvedomíme. Mnohí nevidia ružu, ktorá v nich rastie. Musí im ju ukázať niekto iný. Jedným z najväčších darov, aký môžeme mať, je schopnosť prekonať tŕňovú minulosť a objaviť ružu. V sebe a v druhých. Len láska vidí napriek chybám šľachetnosť toho druhého. Ak iných upozorníme na ruže v nich, zvíťazia nad svojimi tŕňmi a po čase rozkvitnú do nádherného, plného kvetu.