Socialistickí „filozofi“ presadzovali poučku, že základnou otázkou filozofie je riešenie, čo je prvotné: idea alebo hmota. Jedinou správnou odpoveďou z ich pohľadu bola pochopiteľne hmota. Osobne si však dovolím tvrdiť, že základnou otázkou filozofie bolo ako sa vyrovnať s faktom smrteľnosti. Až pri jej riešení sa vynorila línia idealistická a materialistická. A z tohto uhla pohľadu idealistická láska k múdrosti bola a zostáva vierou v šancu človeka, v zmysel jeho existencie. Idealistickou filozofiou v najlepšom zmysle slova sú vlastne všetky náboženské systémy, vychádzajúce z idey nesmrteľnosti duše, pretrvávania našej duchovnej energie.
Ako si nespomenúť na Platóna a jeho svet ideí pri kontakte s dokonalou krásou? V krajine, pred obrazom, v poézii, avšak predovšetkým pri dotyku hudby, sa v nás rozozvučí čosi, čo nedokážeme
pomenovať. Avšak cítime, že náš duch sa v nás dvíha nahor, k výšinám. Zreteľne cítime prinajmenšom aspoň to, že živá duša, vnímavá na krásno, v nás skutočne existuje a naliehavo sa ozýva. Nie nadarmo sa vraví, že skutočná krása je vždy smutná. Prebúdza v nás vznešené, vzletné myšlienky v krehkom nostalgickom opare. Čím väčšmi sme vystavení disharmónii v našom uponáhľanom svete, tým intenzívnejšie preciťujeme harmóniu Bachových fúg a barokovej hudby vôbec. Majestátna plnosť tejto mystiky krásy nám pripomenie čosi základné. Hudbu sfér. Je to pôsobivá droga bez vedľajších ničivých účinkov, uvoľňujúca aspoň nakrátko dušu z topánky, ktorá ju tlačí.
Idealistická filozofia je vo svojej podstate inšpiračným zdrojom umenia. Dokonalé umelecké dielo je vlastne vypovedaním túžby za svetom ideí, ktorá sa skrýva v každom z nás, dať jej meno a tvar – pochopiť ju. Je to prepojenie nebeského poznania s ľudským. Vôbec nie je náhodné, že ide väčšinou o sakrálne texty, sakrálnu hudbu: viera a umenie sú rodné duchovné sestry. Ak chceme zacítiť, že máme v sebe skutočne nesmrteľnú dušu, nechajme ich v sebe pôsobiť v ich sesterskej dvojjedinosti.