Mala som pätnásť, keď som pre chorobu celý rok nechodila do školy. Čas som trávievala väčšinou na pažiti, pásla som husi. Ich správanie ma často tak prekvapilo, že by to človek, pyšný na svoj intelekt, od husí nečakal. Raz sa stalo toto.
Bola jeseň. Čas, kedy sa divé husi sťahujú a kedy si aj domáce husi „spomenú“ na svoj dávny pud sťahovania a chcú letieť tiež. Keď počuli gágať divé husi, začali najprv všetky tiež gágať. Čím ďalej, tým hlasitejšie, akoby si dodávali odvahu. Potom sa, stále s gagotom, rozbiehali, rozprestierali krídla a pokúšali sa vzniesť do výšky. Väčšinou zostalo len pri „štarte“, no niektorým sa skutočne podarilo vzniesť aj meter až dva nad zem. Keď pokusy o lietanie skončili, s gáganím sa vzájomne prihovárali a štebotali. Možno hodnotili svoj výkon, vzájomne sa oceňovali, alebo sa ubezpečovali konštatovaním, že na pevnej zemi sa predsa len žije ľahšie.
V tú jeseň sme mali jednu mladú húsku poranenú. Nevládala s ostatnými utekať, nemohla dobre rozpäť krídla … Už kus zaostávala za ostatnými, keď náhle zastala. Vyrazila zo seba jeden krátky, prenikavý výkrik. Kŕdeľ akoby zmrzol – husi, čo bežali, okamžite sa zastavili, tie, čo leteli, v tom bode klesli k zemi. Všetky sa obrátili späť, v ústrety poranenej húske, prívetivo k nej gágali, naťahovali krky. Kŕdeľ sa upokojil a pomaly sa znova popásal.
Čo sa stalo v tej chvíli? Kŕdeľ sa na chvíľu nechal uniesť svojimi prastarými pudmi a pod ich silou zabudol na svoju chorú sestričku. Aj u nás, keď prevládne pud sebazáchovy, zabúdame na potreby svojich blížnych. Avšak aj v husom srdci je stále kdesi ten cit, láska k svojmu „blížnemu“, ohľaduplnosť voči bezmocným. Spamätali sa, zastavili, neopustili ju. Akým príkladom pre nás, ktorí si tak zakladáme na tom, že sme korunou tvorstva, by mohli byť hlúpe husi …
Elena Speváková