Počiatok 20. storočia nie je iste žiadnou dobou temna, no napriek tomu neprináša do mnohých vecí úplne jasno. Predovšetkým v súčasnosti, na počiatku storočia dvadsiateho prvého, kedy mnoho inštitúcií a klubov hľadá svoje počiatky a dôvody k oslave možno storočnice. Nie je to náhoda. V roku 1918 skončila 1. svetová vojna, vznikla Československá republika a radosť z nových časov sa odzrkadlila i v kultúre a športe.
DEVÄŤDESIAT, MOŽNO STO
Vo veľkej monografii Skalica z roku 2014 začína príslušná kapitola informáciou, že „Športový klub Skalica vznikol v roku 1920. Pri jeho zrode bol aj národný umelec Dr. Janko Blaho, ktorý v klube nielen aktívne športoval, ale zabezpečoval aj súťaže zo susednej Moravy. Dominantnou činnosťou klubu v tom čase bol futbal. Prvým predsedom ŠK Skalica bol Liška a funkcionármi Praskač, Tomík, Macháček a Gajdúšek.“ Bohužiaľ, podľa odborníkov nie je zachovaný žiadny autentický dobový dokument, ktorý by tieto fakty potvrdzoval. Napokon sa zatiaľ najstarší dokument dostal na náš redakčný stôl vďaka pani Viere Miklášovej, starostky skalického Sokola. Funkcionár František Praskač bol totiž jej otec. Trocha sa tým potvrdzuje, že športovci sú jedna veľká rodina.
Archív Viery Miklášovej
ČIERNE NA BIELOM
Písomné svedectvo, o ktoré sa dokážeme vierohodne oprieť (aj preto, že slovo pani Viery je toho hodné), má formu zápisnice z „ustavujúcej valnej hromady športovného klubu v Skalici v miestnosti p. J. Klváčka, dňa 24. VII. 1929 o 9 hod. večer“. Navyše, vierohodnosť podporuje i kolok a pečiatka, ktorými je listina opatrená. V zápisnici sa píše, že prebehla voľba predsedníctva a výboru.
Na rozdiel od citovanej monografie však bol podľa zápisnice za predsedu zvolený Ant. Srb, za podpredsedu Engliš, jednateľom bol p. Šablatúra, pokladníkom Műller, za výborníkov boli zvolení páni Praskač, Klein, Valach, Janovits, Trslín, Brody, Vojt. Beinhacker a za náhradníkov Jul. Beinhacker, Jar. Műller, Loveček, Liška, revízori Mika a Březík. Neznamená to však spochybnenie iných zdrojov a dúfajme, že je možno len záležitosťou času, aby sa dostalo na svetlo historické svedectvo. Je možné, že sa, tak ako v skutočnosti, v spomienkach neustále prepletá skalický futbal a športový klub.
MNOHO ŠPORTOV POD JEDNOU ZNAČKOU
Futbal bol od počiatku dominantnou súčasťou športového diania v meste i samotného klubu. Už čoskoro však vznikli okrem futbalového ihriska i športoviská pre ďalšie športy. Pod rovnakým názvom prežila rozrastajúca sa organizácia obdobie Prvej česko-slovenskej republiky i vojnového Slovenského štátu. Po vojne prešli oddiely ŠK pod Sokol Tekla Skalica, ktorý neskôr zmenil názov na Tatran Skalica. V roku 1953 bola založená rovnomenná telovýchovná jednota, ktorá zastrešovala 13 družstiev. V roku 1963 prevzal financovanie športu v Skalici podnik ZVL a TJ sa logicky premenovala na ZVL Skalica. V tom roku vznikol atletický oddiel a neskôr, súčasne s tenisovým areálom, aj oddiel tenisový. Vrchol v činnosti dosiahol klub v 80. rokoch 20. storočia, kedy „… hokejisti hrali v 1. SNL, futbalisti v 3. lige, v atletike, boxe a karate bolo niekoľko úspešných reprezentantov. Rozvíjal sa tenis a volejbal“.
NÁVRAT K TRADÍCII
V roku 1991, so zmenou spoločenskej situácie i financovania, sa športovci vrátili k historickému názvu ŠK Skalica. V nasledujúcich rokoch sa niektoré kluby osamostatnili, niektoré zanikli a zase vznikli nové. V roku 2003 prenechal ŠK všetky svoje športové objekty Skalici a mesto sa zaviazalo financovať prevádzku a vytvoriť podmienky pre kvalitný tréning a výkony. Dnes zastrešuje ŠK Skalica tri oddiely – atletický, má 185 členov, tenisový, 53 členov a horolezecký, má 14 členov. Samo vedenie prezentuje ako hlavný cieľ klubu rozdávať radosť z pohybu a športovania. Jedným z dôkazov je, ako nás informoval predseda ŠK Zdeněk Zalubil, že najmladším členom je päťročný Lukáš Kaprálik a najstarším Jiří Kaňa, má sedemdesiatpäť. Klub využíva atletické sektory i tri tenisové kurty na letnom mestskom štadióne, tri kurty na ZŠ Vajanského a tamtiež aj lezeckú stenu.
Zápisnica z ustanovujúcej valnej hromady ŠK
ČO ROZPRÁVALI PAMÄTNÍCI
S odstupom deviatich desaťročí je nemožné dúfať, že získame svedectvo niektorého z tých, čo boli pri tom. Najbližšie, ako je dnes možné sa dostať, je niekoľko potomkov. Položili sme niekoľko otázok Viere Miklášovej, ako sme spomenuli v úvode dcére Františka Praskača, ktorý bol členom prvého výboru ŠK Skalica.
Pamätáte si z detstva na obdobie, o ktorom hovoríme?
Tatinek bol pri založení ŠK v Skalici v roku 1929. Ja som vtedy mala päť-šesť rokov, takže mám informácie skôr z rozprávania.
Akému športu sa Váš otec predovšetkým venoval?
V tom čase už tatinek nešportoval. Bol pri založení klubu ako funkcionár a potom zabezpečoval a organizoval práce okolo klubu. Mal však silný vzťah k futbalu, bol veľký fanúšik, ale veru neviem, či za mlada aj hrával.
Vaši rodičia však boli aktívni športovci.
Keď som sa narodila, mal tatinek štyridsať, takže jeho mladé roky si v súvislosti so športom pamätať nemôžem, viem iba čo to z rozprávania. Hovorili mi, že keď bol mladý, chodil z Vrbovec, kde pracoval, každý týždeň domov pešo – dá sa, teda, napríklad povedať, že pestoval turistiku. Maminka bola aktívna športovkyňa stále. Bola sokolka, takže obaja boli nejakým spôsobom zapálení športom. Maminka cvičila, tatinek skôr organizoval. A ja som podedila po oboch, cvičím dodnes v Sokole a po tatinkovi funkcionárčim ako starostka Sokola Skalica.
NA ROKOCH NEZÁLEŽÍ
Tradícia si pamätá rôzne dátumy a, ako sme hovorili, rovnako rôzne sú a budú príležitosti k oslavám. Najväčším dôvodom k oslave a radosti je však fakt, že všetko neustále pokračuje. Striedajú sa generácie a v každej z nich sú rovnako nadšení pokračovatelia. Spolu s vami veríme, že to je niečo, čo nás prežije, pretože už nastupujú na športoviská tí, ktorí idú po nás.