Cesta zavše vedie pustatinou,
vyschnutými dňami neúrody,
v kraji štipľavých a teskných dymov,
kadiaľ vietor v prašnom plášti chodí,
a keď nás už iba vôľa nesie
popri trsoch smädných tráv a lodýh,
zazurčí v nás čosi ako pieseň,
roztvorí zrak prameň živej vody.
Duny nepokojných pieskov v duši
skrotnú vlahou, dym sa rozuteká,
krok sa stáva rezkejší a prudší
a dnu opäť klíči zrno pre človeka.