Existuje početné spoločenstvo nepokojných ľudí, ktorí vo svete rozkývaných hodnôt hľadajú svoj grál. Je to spoločenstvo ľudí premýšľajúcich, znepokojujúcich sa otázkami o zmysle ľudskej existencie – a pochopiteľne, predovšetkým svojej vlastnej. Avšak zároveň je to spoločenstvo skeptické. Poučení z dejín dospeli k zdrvujúcemu záveru, že všetky najušľachtilejšie myšlienky „Veľkých“ sa stali tragikomickou karikatúrou v rukách „Malých“, ak ich, dokonca, absolútnym nepochopením nezvrátili v pravý opak – na nebezpečnú zbraň proti ľudskosti, tým, že z nich urobili politickú prikázanú dogmu. Lenže každá vznešená myšlienka je v podstate mocnou energiou inšpirácie a nesmie sa zakonzervovať.
Rovnako zle pochodili aj veľké ideály, ktoré sa stali predmetom interpretácie „Malých“. Ide o problém chronický, vlečúci sa kultúrnymi dejinami ľudstva. Veď čo iné mohol mať na mysli už v 1. storočí po Kristu Epiktetos, keď upozorňoval, že štátu a národu preukážeme službu, ak pozdvihneme nie strechy domov, ale duše občanov, lebo je lepšie, keď veľké duše prebývajú v nízkych domoch, ako keby nízke duše číhali v príbytkoch Veľkých. Doposiaľ zostáva skutočnosťou, že ak duchovne „malí“ dostali do rúk moc, jej prostredníctvom znížili veľké myšlienky na svoju úroveň rovnako v staroveku ako v súčasnosti.
A u tých cítiacich a premýšľajúcich je potom výsledkom trpká skepsa neveriť nikomu a ničomu, descartovsky o všetkom pochybovať, teda, aj o viere. Niektorí moji známi z tejto skupiny sa cítia byť ako ateisti, „moderní“ – na úrovni doby, a veriacich považujú za ignorantov vedy. Moji priatelia „ateisti“ sú tolerantní, pripúšťajú možnosť viery ako jeden z druhov životnej filozofie, pre nich však nevhodný. Pritom ide o kvalitných, šľachetných ľudí a ich životné krédo by sa dalo charakterizovať ako služba človeku – „Ak môžem pomôcť, musím pomôcť!“, čiže, obsahovo nápadne podobné onomu známemu – „Miluj blížneho svojho ako seba samého“.
Poctivé duše, dychtiace po harmónii, planúce ideálmi ľudskej spravodlivosti, s nepodplatiteľným svedomím. A predsa cítia, že im v živote čosi dôležité chýba, intuitívne hľadajú svoj grál, a pritom ho aj oni, ako stredoveký pútnik, celou cestou nosia na vlastnom chrbte, vo svojej pútnickej torbe. Ten posvätný grál – hlboký vnútorný mier – možno dosiahnuť iba napojením sa na Ideu všetkých ideí, na centrum univerzálnej energie a pravdy. Tým skepsa mizne ako sneh pod jarným slnkom.