Nie je všetko zlato, čo sa blyští, hovorí slovenské príslovie. Tak ako nás občas prekvapia nenápadní „obyčajní“ ľudia svojím bohatým vnútrom, či významom ich práce, nachádzame krásne príbehy o stromoch často tam, kde by sme ich nehľadali.
Niekedy je ten príbeh len vlastníctvom pozorovateľa, pokiaľ sa s ním nepodelí, tak ako sa s nami podelila pani Viera Drahošová. Vlastne je to len jedna strana príbehu stromu, druhú už, pravdepodobne, nespoznáme. Napriek tomu ten príbeh žije, pretože sa stal. Všetko pozná len strom, ktorý rastie ďalej. Možno i my chodíme okolo neho a netušíme, že tá nenápadná vŕba bola pre niekoho jeho stromom stromov. Prinášame ďalší čitateľský príbeh v cykle Strom môjho života.
Foto: V. Drahošová
KAŽDÝ STROM MÁ VÝZNAM
V rohu areálu škôlky na ulici L. Svobodu v Skalici stojí krásna mladá vŕba, ktorá sem priniesla tieň a oživila túto jeho časť. Koncom deväťdesiatych rokov ju pri plote, ako malý jemný prútik, upevnený o kolík, vysadil starší sympatický okuliarnatý pán. Chodil pomaly, s paličkou. Neviem, kto to bol, kde býval, avšak asi blízko, lebo často som z bytu cez okno videla ako prišiel s kanvou poliať ju. Sledovala som ho s dojatím, pretože mi typom i pohybmi pripomínal otca, ktorý v tom čase zomrel a tiež mal rád stromy. Jeho snaha ma upútala asi viac ako samotný stromček, naň som pozerala trošku s obavou a pochybnosťami, či má na slnku v suchom kúte šancu prežiť. Trvalo to dosť dlho, možno dva – tri roky, než sa definitívne ujal a začal očividne rásť. A či ten pán žije, kedy odišiel, to neviem. Každý deň mi na vŕbu padne pohľad a s dobrým pocitom na duši ju pohladím očami. Dnes už má pri sebe dve mladšie sestry.
Viera Drahošová