Deň pred prvým jarným dňom, ktorý by k tomu sám o sebe stačil, je Medzinárodným dňom šťastia. Pre 20. marec ho vyhlásila Organizácia spojených národov v roku 2012 na popud himalájskeho kráľovstva Bhután. Koho iného, ak nie práve tejto malej a z nášho pohľadu chudobnej krajinky, ktorá už dlho meria svoju prosperitu meraním hrubého národného šťastia.
KDE TO VŠETKO ZAČALO
Aby sme pochopili zásadne odlišný pohľad na budúcnosť a smerovanie krajiny, je treba aspoň nahliadnuť do Bhutánu, krajiny, kde to všetko začalo. Malé kráľovstvo, zovreté hranicami Číny a Indie, má rozlohu asi o tretinu menšiu ako Slovensko a len 763 tisíc obyvateľov. Takmer polovica územia leží nad nadmorskou výškou 3000 m n. m. a viac ako polovicu pokrývajú lesy. Orná pôda zaberá len 8 percent krajiny, no v poľnohospodárstve pracuje až 93 percent obyvateľov. Prvý vlastný štát tu vznikol už v 11. storočí, ale až do roku 1971, kedy bol Bhután prijatý do OSN, bol v rôznych formách závislý postupne od Tibetu, Číny, Británie a Indie. V krajine je zakázaná činnosť politických strán. Od roku 2000 je tu sprístupnený internet.
KDE NIE SÚ PENIAZE PRVÉ
Bhután patrí k najchudobnejším krajinám sveta. Spolu so silne zakotveným budhizmom to má veľký vplyv na pohľad, akým sa posudzuje úloha materiálnych statkov, či absencia posadnutosti neustálym rastom ekonomiky. Až prekvapujúca je odlišnosť dôvodov pre isté konanie. Napríklad, súlad s prírodou a potreba jej ochrany. Napriek veľkému zalesneniu zeme, kde takmer nie je priemysel, to podľa miestneho názoru nestačí. A tak je v ústave Bhutánu zakotvené, že lesy musia zaberať minimálne 60 percent rozlohy. V roku 2015 dokázali vysadiť 50 tisíc stromčekov behom jedinej hodiny a v nasledujúcom roku 108 tisíc ďalších na počesť narodenia ich princa.
Zdroj: internet
HRUBÉ NÁRODNÉ ŠŤASTIE
V roku 1972 v rozhovore pre Financial Times vtedajší bhutánsky kráľ Džigme Singjä Wangčhug po prvýkrát použil pojem hrubé národné šťastie, o ktorom tvrdil, že je dôležitejšie ako hrubý národný produkt. Tento koncept sa snaží vyjadriť mieru kvality ľudského života a rozvoja ľudskej spoločnosti pomocou odlišných a všeobecnejších ukazovateľov. Vláda sa zase snaží vytvárať takú ekonomiku krajiny, ktorá by bola v súlade s miestnou kultúrou. Šťastie sa meria v deviatich oblastiach: duševná pohoda, dobré zdravie, správne využitie času, vzdelanie, kultúrna rôznorodosť, dobrá vláda, vitalita komunity, ekologická diverzita a životný štandard.
Zdroj: internet
Hrubé národné šťastie má štyri piliere:
1. Udržateľný a spravodlivý sociálno-ekonomický rozvoj
2. Ochrana životného prostredia
3. Zachovanie a šírenie tradičnej kultúry
4. Dobrá vláda
Sami sú presvedčení, že tieto štyri piliere robia ľudí šťastnejšími a tak každý rok úradníci vyrážajú medzi ľudí opýtať sa, čo z toho im chýba.
ZRODIL SA SVETOVÝ DEŇ
Od roku 2004 Centrum bhutánskych štúdií každoročne organizuje medzinárodnú konferenciu, zaoberajúcu sa práve hrubým domácim šťastím. V roku 2008 bolo v ústave zakotvené ako oficiálny cieľ vlády. V roku 2012 zvolali predseda vlády Bhutánu Jigme Thinley a vtedajší generálny tajomník OSN Pan Ki-Mun stretnutie na vysokej úrovni, na ktorom bola vydaná prvá správa o úrovni šťastia vo svete. Onedlho bol 20. marec vyhlásený za Medzinárodný deň šťastia.
AKO SA MERIA ŠŤASTIE
Keď meranie šťastia prekročilo bhutánske hranice, neostalo, samozrejme, pri jednom modeli merania. Tak sa začali vo svete merať napríklad hrubé národné blaho, index lepšieho života, index subjektívnej pohody, index ľudského rozvoja, či index sociálneho pokroku. K najznámejším patrí index kvality života, ktorý berie do úvahy materiálny blahobyt, vyjadrený v HDP (hrubý domáci produkt) na osobu, zdravie, politickú stabilitu, rodinný život, komunitný život (meraný účasťou na bohoslužbách a členstvom v odboroch), klímu a geografickú polohu, istotu zamestnania, politickú slobodu a rodovú rovnosť.
Všetky tieto modely však boli veľmi ovplyvnené množstvom toho, čo treba brať do úvahy v záujme korektnosti. V pôvodnej podobe bolo meranie podporované niektorými krajinami ako Thajskom, inde išlo o podporu silných osobností, často priamo z vládnych štruktúr, napríklad ako na Filipínach.
Opačným pólom bola snaha vtesnať jeho výpočet až do jednoduchých vzorcov. V roku 2004 zostavil Peter Cohen life coach, teda tréner života, matematickú rovnicu, ktorá vyjadrovala vzťah, že
Šťastie = O + (5xE) + (3xU), kde
O je osobná charakteristika (svetový názor, životný rozhľad, prispôsobivosť novým podmienkam, pružnosť, schopnosť znášať neúspechy),
E je existencia (bytie), ktorú predstavuje zdravotný stav, priateľstvo, finančná stabilita,
U je index vyšších štandardov, teda, sebahodnotenie, sebaúcta, ambícia, zmysel pre humor.
Podľa Cohena je však treba absolvovať test, ktorý vlastne každému pojmu priradí bodovú hodnotu a tú možno dosadiť do vzorca. Oproti pôvodnému bhutánskemu meraniu sa v kontexte objavuje mnoho „civilizačných“ aspektov a snaha o aktuálnosť a presnosť výpočtu je možno práve to, čo samotnej myšlienke berie človečinu…
ALEBO AJ INAK
Podľa iného princípu je možné šťastie vyjadriť ako súčasť troch vzdialeností – medzi tým, čo človek má a čo by chcel mať, medzi tým, čo má dnes a čo mal v minulosti a medzi tým, čo človek má a čo majú ostatní. Toto je však tak vzdialené pôvodnému cieľu, že už viac ani byť nemôže. Pomeriavanie šťastia honobením majetku, závisťou a pýchou je v skutočnosti dostatočne dobrým obrazom stavu, do ktorého sa dostala civilizovaná ľudská spoločnosť.
Lepším už je recept, ktorý síce nemeria, ale ukazuje cestu – menej očakávaj, odpúšťaj, ži jednoducho a netráp sa pre nepodstatné veci.
SÚŤAŽ NÁRODOV
Meranie šťastia sa vykľulo na svet a z rôznych dôvodov bolo a je dosť diskutovanou a medializovanou témou. Jednou z príčin je akoby napravenie si reputácie a postavenia menej rozvinutých krajín, predovšetkým pri meraní spomínaného indexu kvality života. Oproti klasickému rebríčku HDP jednotlivých krajín poskočili v rebríčku QOLI (Quality of Life Inventory) napríklad Salvádor o 37 miest, Vietnam o 36 či Bangladéš o 28 miest.
Široký prieskum v rokoch 2015-2017 potvrdil pravidlo, že bohatí nemusia byť šťastní. USA ani Japonsko sa do prvej desiatky nedostali, ale boli tam Kanaďania, Novozélanďania, Švédi, Austrálčania. My sme skončili na 39. mieste, Česi na 21. Prieskum v roku 2018 vyhrali Fíni, nasledovaní Nórskom, Dánskom a Islandom, čo dosť značne koliduje s častými informáciami o ťažkých depresiách a alkoholizme v Škandinávii. Možno, ak sa to doplní dôverou v prácu politikov, polície, o dobré školstvo a sociálny systém, tak spolu to ešte stále vychádza veľmi dobre. Spomedzi stálic v čele tabuľky je Dánsko, porovnateľné rozlohou aj počtom obyvateľov so Slovenskom. Na základe toho sa v tlači objavila snaha vzájomne porovnať mnoho ďalších parametrov, no ukázalo sa, že obyvateľstvo a rozloha sú jediné, v čom by sme s Dánmi obstáli.
V rokoch 2008-2010 vypracovala OECD pre zmenu index lepšieho života, v ktorom sa k šťastnejším ľuďom dostalo len 27 percent obyvateľov Slovenska. V Čechách to bolo 56 percent. Celkom sme prepadli v zdravotnom stave. V tabuľke indexu ľudského rozvoja, ktorú zostavuje na základe prieskumu OSN, sme sa umiestnili na 37. priečke zo 180 hodnotených krajín. Ale to nie je o šťastí.
KAŽDÝ SME INÝ, TAK AKO SPOLU?
Napriek individuálnosti je rad požiadaviek, ktoré vznášame voči spoločnosti takmer všetci a predpokladáme, že v takmer rovnakej miere. Individuálne šťastie je ovplyvnené tým ako funguje svet, ktorého sme súčasťou. V roku 2019, keď sa na čele svetového rebríčka umiestnilo spomínané Dánsko (Slovensko na 32. priečke) jeden z článkov k tejto téme mal v sebe rad otázok, ktoré stoja za šírenie už len kvôli tomu, aby sme si ich kládli v ktorejkoľvek dobe:
- Máme dobrý pocit, že naše deti v škole vychovávajú, aby boli pripravenejšie, šťastnejšie a múdrejšie?
- Máme dobrý pocit, že keď ochorieme, tak sa v nemocnici o nás dobre postarajú, a budú sa k nám a našim blízkym správať slušne a citlivo?
- Máme dobrý pocit, že ak sa stane nešťastie alebo zločin, tak nás budú chrániť a dolapia páchateľa?
- Máme dobrý pocit, že keď zaplatíme dane, tak ich štát využije v prospech občanov?
- Máme dobrý pocit z toho, že zákony tejto krajiny slúžia na to, aby pomáhali a presadzovali spravodlivosť?
- Máme dobrý pocit, že žijeme v bezpečí?
- Máme dobrý pocit z toho, ako sa spravuje spoločné bohatstvo? Napríklad lesy?
- Máme dobrý pocit, že ak by sme prišli o prácu, ostali invalidní, či inak nemohli zarábať, slušne prežijeme?
- Máme pocit, že keď nám bude ublížené, tak sa dovoláme spravodlivosti?
- Máme optimizmus, že keď investujeme svoj čas, intelekt a energiu, a keď budeme podnikaví, pracovití a tvoriví, tak sa nám to oplatí?
- Platí to pre všetkých? Pre nás, pre naše deti, aj našich rodičov?
O ČO VLASTNE IDE?
Mnoho talizmanov má prinášať šťastie – štvorlístok, podkova, v Číne mávajúca mačka, thajský slon so zdvihnutým chobotom, mandaly, srdiečka, runy, náboženské symboly. Inak vidí šťastie čerstvo zamilovaný človek, niekto práve vyliečený, výherca pretekov, gambler, rekordér, narkoman, rodič, objaviteľ, …
Jeden z vedúcich výskumníkov pozitívnej psychológie a autor publikácie Authentic Happiness Martin Seligman opisuje šťastie ako kombináciu potešenia („dobrý pocit“ zo života), zaujatia (žiť „dobrý život“ – pracovný, rodinný, mať priateľov a koníčky) a úmyslu (použitie našich silných stránok, aby sme vedome prispeli k zvýšeniu nášho šťastia). O slove šťastie však Seligman hovorí: „…je tak nadmerne používané, až sa stalo nezmyselným. Je to nepoužiteľný pojem pre vedu alebo akýkoľvek praktický cieľ, akým je vzdelávanie, terapia, verejná politika alebo len zmena v osobnom živote.“ Vraj existuje až 15 vedeckých definícií šťastia. Zo všetkých spoločne je však možné urobiť len jeden spoločný záver – každý môže byť oveľa šťastnejší ako je. Teda, nech máte 20. marca čo oslavovať!