Nedávno som dostala list od dobrej priateľky, lekárky, v ktorom vyjadrila úzkosť znepokojujúcu aj mňa: „Nevytráca sa z našej spoločnosti skutočné kresťanstvo, keď prestalo byť zakázaným ovocím? Nezostáva nám iba v ústach a srdcia sú pritom nedotknuté skutočným vzťahom k blížnemu? Nenarastá priepasť medzi slovami a činmi?“ Áno, aj mňa znepokojuje táto narastajúca prázdnota, a nielen v súvislosti s kresťanstvom, priamoúmerne s rastúcou priepasťou medzi bohatnúcimi a chudobnejúcimi. Je to akýsi ošiaľ hmoty, ja to nazývam rakovina duše.
Pravdaže, všetci cítime toto spoločenské napätie. A vzrastá v nás úzkosť z obavy, či sa nemýlime, ak sa nazdávame, že ide iba o davovú psychózu. Že ide iba za honbu za vetrom. O honbu za bohatstvom, ktoré nemožno nikdy dolapiť v takej miere, po akej lačnie naša dychtivosť. Ale nie. Nemýlime sa. V podstate ani nejde o priepasť, skôr o budovanie nového múru, za ktorým sa potrebujú ukryť tí „kresťania“, ktorí nechcú vidieť biedu blížnych, s úplnou absenciou svedomia sa za múrom iba skrývajú, aby ich neokradli. Lenže zlodejov majú práve medzi sebou. Čím budú viac mať, tým sa im bude vidieť menej. Budú sa okrádať navzájom.
Dôstojne ľudsky žiť treba v inej polohe. Nezabúdajme, že slovo bohatstvo obsahuje v sebe ako základ slovo Boh. Teda, bohatstvo treba chápať ako Boží dar. A ten sa nedá získať nečestnými prostriedkami. Ide o dar duchovný. A tu platí iný zákon: čím viac dávaš, tým viac dostávaš, získavaš. Čiže, mám dojem, že nastal čas oddeľovania zrna od pliev. Nie, nemám na mysli sedieť so založenými rukami, ale konať v súlade s božími i ľudskými morálnymi zákonmi. Bohu musíme vychádzať v ústrety pri napĺňaní jeho plánov.
Domnievam sa, že nadchádza čas skutočných kresťanov: statočných, vnútorne bohatých ľudí, ktorí stále zachraňujú tento svet. Musí prísť čas, keď dané slovo bude záväznejšie ako medzinárodná zmluva. Zaiste príde čas, keď nahliadneme do hlbokých skrýš našich duší, aby sme z nich vyložili bez úžitku ležiace skvosty a položili ich do dlaní našich blížnych, ktorí trpia núdzou. Prechádzame týmto časom, plným napätia ako očisťujúcou katarziou. Musíme sa očistiť vlastným poznaním. Iba tak získame múdre a chápajúce srdce, jednotu slova a činu. Príde čas pochopenia: zistíme, že najdôslednejšou ochranou ľudských práv je dôsledné aplikovanie Desatora božích prikázaní.