„Medzi nami žijú ľudia, ktorí šli proti prúdu. Zaplatili za to vysokú daň, na ktorú sa už skoro zabudlo.“
V dňoch 15 . až 17 . novembra 2021 sa po trinástykrát konala v Bratislave celoslovenská konferencia pod názvom Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom. Kultúrno-vzdelávací projekt Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS) a OZ Nenápadní hrdinovia je určený základným a stredným školám, žiakom a študentom, narodeným po roku 1989. Cieľom je sprostredkovať žiakom a študentom škôl na Slovensku stretnutie s tými, ktorým komunistická totalitná moc zavraždila príbuzných, uväznila otcov, matky, ako aj s tými, ktorí na vlastnej koži okúsili hrôzu komunistickej totality. Súčasne umožňuje žiakom realizovať samostatný historický výskum s podporou učiteľov, historikov a členov KPVS. Dňa 15. novembra 2021 účastníkov prijala v Prezidentskom paláci prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová. Medzi účastníkmi konferencie bola aj šestica študentov Strednej zdravotníckej školy v Skalici. Záštitu nad tohtoročnou konferenciou, ktorá sa konala prezenčne i online v Centre Salvator, prevzal disident a publicista, bývalý predseda Národnej rady SR František Mikloško.
Tím mladých výskumníkov viedla PhDr. Mária Chorvatíková, ktorú sme poprosili o niekoľko objasňujúcich odpovedí.
Pani profesorka, kto bola vaša konkurencia?
Do súťaže sa zapojilo 35 študentov so 7 učiteľmi, ktorí spracovali 19 príbehov ľudí, politicky prenasledovaných v čase totality. Študenti a učitelia boli z Košíc, Vranova nad Topľou, Žiliny, Prešova, Malaciek a Skalice.
S akými prácami ste sa konferencie zúčastnili?
Žiaci Strednej zdravotníckej školy v Skalici spracovali tri životné príbehy, ktoré prezentovali na konferencii. Žiaci 4. ročníka – Denis Jánošík, Miroslav Bernát a Simona Petrušová zdokumentovali život a tvorbu Ernesta Macáka. Žiaci 2. ročníka – Timotej Jánošík a Petra Plottová predstavili príbeh Jozefa Hrdého. Žiačka 3. ročníka Gabriela Míšaná prezentovala príbeh Jána Havlíka.
Vieme, že okrem prezidentky Slovenskej republiky Zuzany Čaputovej sa mali študenti možnosť stretnúť aj s ďalšími osobnosťami.
Súčasťou celoslovenskej konferencie bola návšteva pietneho miesta v predvečer Dňa boja za slobodu a demokraciu, rozhovory s významnými osobnosťami, ako sú František Mikloško, Martin Piaček, či Marián Čaučík. Účastníci konferencie sa stretli a komunikovali aj s europoslankyňou Miriam Lexmannovou. Medzi osobnosti môžeme nesporne rátať členov hodnotiacej poroty – predsedu, historika Františka Neupauera, historika Juraja Kasardu, gymnaziálnu pedagogičku Máriu Gocelliakovú, spisovateľa Petra Juščáka, novinárku Soňu Gyarfašovú, historika a publicistu Raffaela Magaldiho a historičku Lenku Kádrovú, ktorá vysoko vyzdvihla účasť žiakov našej odbornej školy v tomto projekte, význam motivácie a ich pripravenosť.
Okrem návštevy pietneho miesta bol pre študentov pripravený aj iný program?
Okrem rôznych diskusií a dokumentárnych filmov o totalitnom režime bola veľmi zaujímavá beseda so slovenským spisovateľom Petrom Juščákom, súčasným predsedom Asociácie slovenských spisovateľov, ktorého slová hriali na duši. Zaujímavým podujatím bola návšteva divadelného predstavenia v divadle Astorka. Všetci účastníci tohto významného podujatia získali veľa zaujímavých poznatkov a nadviazali nové priateľstvá. Veľká vďaka za účasť v tomto dôležitom projekte patrí organizátorovi Nenápadných hrdinov, historikovi Františkovi Neupauerovi.
Na názory a postrehy sme sa spýtali aj študentov, priamych účastníkov konferencie – Denisa Jánošíka, Miroslava Bernáta, Simony Petrušovej, Timoteja Jánošíka, Petry Plottovej a Gabriely Míšanej.
Ste študentmi zdravotníckej školy, čo je predsa len trocha ďaleko od štúdia histórie. Prečo a ako ste sa zapojili do tejto súťaže?
Simona: Do súťaže sme sa asi všetci zapojili na podnet pani profesorky PhDr. Márie Chorvátikovej a na začiatku som to brala ako obyčajnú prezentáciu na akýkoľvek predmet, ktorú robievame počas roka. Po získaní informácií o našom hrdinovi Ernestovi Macákovi a po zistení, aký mal ťažký, avšak zaujímavý život, ma to veľmi oslovilo a bavilo ma jeho život zaznamenávať do prezentácie, lebo som vedela, že sa dostane k viacerým ľuďom.
Miroslav: Prihlásil som sa do tejto súťaže len z jediného dôvodu, a to je téma komunizmus. V zmysle každoročného pripomenutia si ľudí, ktorí za nás bojovali a niektorí položili aj vlastný život. Avšak háčik bol v tom, že o týchto ľuďoch nikto nevedel. A to ma povzbudilo k tomu, aby som sa zapojil do súťaže a vďaka vedeniu pani učiteľky Charvatíkovej sme sa dopracovali až na konferenciu.
Gabriela: Napriek tomu, že sa naša škola zúčastnila tejto súťaže prvýkrát, tak nám pani profesorka dala veľa užitočných rád, za ktoré sme jej vďační.
Denis: Áno, je to mimo náš odbor, ale mám na pamäti, že na dejiny sa zabúdať nemá. I napriek tomu, že máme v škole dejepis len jeden rok, tak ma dejiny a história stále oslovujú.
Timotej: Ja som to bral ako možnosť získať nové vedomosti a skúsenosti v nových oblastiach, ktoré sa nevyskytujú v zdravotníctve.
Petra: Súhlasím, všetkým nám súťaž dala príležitosť rozšíriť si obzory aj v iných témach.
Prečo si myslíte, že sú podobné súťaže dôležité, v čom je ich zmysel?
Denis: Podobné súťaže sú dôležité preto, aby si mladí ľudia uvedomili, že sme tu nemali slobodu a také možnosti, aké máme teraz. Musíme si uvedomiť, že naši rodičia, i starí rodičia, museli nám vybojovať slobodu, za ktorú im musíme vďačiť. Buďme radi, že žijeme v takejto dobe a máme nekonečné možnosti.
Gabriela: Tým, že sa zúčastňujeme podobných projektov, získavame veľa nových skúseností, ktoré nám pomôžu do budúcnosti a sú dôležité aj pre náš osobný rozvoj. Vždy sa dozvieme niečo nové.
Petra: Ešte navyše mladej generácii ukazujú minulosť z iného uhla pohľadu. Môžeme sa z ich chýb poučiť a vyvarovať sa im. Bez chýb minulosti môžeme spraviť lepšiu budúcnosť.
Simona: Za seba som rada, že sú takéto súťaže, pretože inak by sa dnešná mladá generácia, a ani ja, nedozvedela o takýchto ľuďoch, nenápadných hrdinoch z čias totality a predošlého režimu, ktorí boli na Slovensku a v Čechách, ktorí bojovali, aj keď nenápadne, za našu slobodu. A zároveň som rada, keď si pripomíname osudy týchto ľudí, ktoré mali nie vždy šťastný koniec a učíme sa z histórie čoho by sme sa mali v budúcnosti vyvarovať a čomu predchádzať.
Miroslav: Myslím si, že podobné súťaže ako táto sú veľmi dôležité, pretože šíria mená tých, ktorí za nás počas komunizmu trpeli, alebo boli prenasledovaní. A myslím si, že je to skvelý spôsob ako si pripomenúť našich nenápadných hrdinov.
Zoznámili ste sa so súťažiacimi z iných škôl? Dozvedeli ste sa v čom bol ich prístup iný?
Timotej: S niektorými sme sa už poznali z letnej školy v Trenčianskych Tepliciach. Bolo už na nich vidieť, že sú v tejto súťaží viackrát a majú väčšie skúsenosti ako my.
Denis: Po tej letnej škole už bolo naše stretnutie kamarátske. Ich prístup bol iný v tom, že boli študentmi gymnázia. Ale inak sme boli na rovnakej vlne. Keď môžem povedať, boli sme jedinou odbornou školou, ktorá sa do tejto súťaže zapojila.
Miroslav: S ostatnými účastníkmi súťaže sme sa zoznámili postupne vďaka pre nás pripravenému programu. Dokonca sme dostali aj menovky, ktoré sme nosili väčšinu času. Prístup niektorých účastníkov k súťaži bol viac vcítenejší práve preto, že niektorí z nich dokonca aj pátrali po hrdinoch v archívoch, či dokonca aj vo vlastných rodinách a dokonca i v príbehoch tých, ktorí ešte žijú a predávajú svoje príbehy nám – „mládeži“.
Petra: Keďže väčšina zúčastnených škôl boli gymnázia, logicky mali oveľa bližšie k histórii ako my a do súťaže sa zapájajú každoročne, takže mali viac skúsenosti.
Gabriela: Ja by som len doplnila, že mnohí hovorili, že chcú v štúdiu histórie pokračovať. O to viac som hrdá na naše umiestnenie.
Kto boli a sú hrdinovia, o ktorých boli vaše práce?
Denis: Prácu som robil so svojimi spolužiakmi Simonou a Mirom. Naša práca bola o Ernestovi Macákovi. Jeho príbeh je o tom ako sa z malého chlapca stáva dospelý a cieľavedomý muž. A neskôr sa stáva kňazom. Jeho život nebol ľahký, musel prejsť rôznymi životnými skúškami a udalosťami.
Simona: Stal sa kňazom a aj keď si musel pre toto povolanie veľa vytrpieť a 13 rokov dobrovoľne hrať blázna.
Miroslav: Don Ernest Macák bol skvelý človek, taktiež aj kňaz, ktorým spočiatku nemohol byť kvôli štátu. Hlavná myšlienka jeho pamiatky je v tom, že si išiel za svojím cieľom stať sa kňazom a nakoniec sa ním aj stal. Mal som pocit, ktorý sa ani nedal popísať. Tak sme sa vrhli do vyhľadávania informácií na internete, kde sme o ňom zistili aspoň to najdôležitejšie.
Petra: S Timotejom sme našu prácu robili o Jozefovi Hrdom, ktorý počas komunizmu emigroval z domoviny do Talianska, kde sa nechal vysvätiť za kňaza.
Timotej: Ten jeho útek bol azda ešte dramatickejší, lebo po úteku za hranice sa musel ešte vyhnúť vojakom v ruskom pásme. Jeho cesta však viedla ďalej až do Bolívie a Chile. Práve ako chilský občan bol v Československu v roku 1968 pri vpáde vojsk Varšavskej zmluvy. V 90. rokoch sa vrátil na Slovensko a žije v Šaštíne. Dôležité na tomto príbehu okrem iného je to, že podobných osudov bolo mnoho.
Gabriela: Keď som sa dopočula o tomto projekte, hneď som si spomenula na Janka Havlíka. Jeho životný príbeh som poznala ešte pred súťažou a je mi blízky, keďže taktiež ako ja pochádza z Duboviec. V pätnástich sa stal žiakom apoštolskej školy Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul – lazaristov v Banskej Bystrici. Zlomom v jeho živote bola tzv. Barbarská noc (13. – 14. apríl 1950). Janko bol spolu so svojimi spolubratmi zavlečený na preškoľovanie do Kostolnej pri Trenčíne a ich predstavení a starší rehoľníci do sústreďovacieho kláštora v Podolínci. Po jeho návrate domov u neho spontánne vzniklo čosi ako malý súkromný seminár. Havlík v máji opustil zamestnanie, aby sa naplno mohol venovať štúdiu. 5. februára 1953 bol Janko Havlík v súdnom procese odsúdený za prečin velezrady na 14 rokov väzenia v uránových baniach na Jáchymovsku a Příbramsku, desaťtisícový peňažný trest alebo ďalšie štyri mesiace straty slobody a stratu občianskych práv na desať rokov. Mimochodom, bol priateľom a spoluväzňom Antona Srholca.
V čom bolo hrdinstvo „vašich“ hrdinov?
Denis: Hrdinstvo Ernesta Macáka bolo v tom, že sa v živote nevzdával a šiel si za svojím cieľom. A pre mňa je symbol toho, že v živote ide všetko dosiahnuť, len treba chcieť a ísť si za svojím.
Petra: Práca nás veľmi zaujala z viacerých dôvodov. Najviac sa mi páčila myšlienka, že sa nesmieme vzdávať navzdory všetkým prekážkam a bojovať až do samého konca, pretože vždy vyjde slnko.
Timotej: Veľmi nás práca o Jozefovi Hrdom zaujala, pretože sa nevzdal a išiel za svojím cieľom.
Gabriela: Janko Havlík bol človek, ktorý si šiel za svojím snom a nikdy sa ho nevzdal, aj napriek nepriazni osudu. Jeho snom bolo stať sa kňazom, ale to mu nevyšlo. Ako jediný bol dvakrát odsúdený za to isté, bez prerušenia trestu. Vo väzení bol jedenásť rokov ako MUKL – muž určený k likvidácii. Prešiel si nútenými prácami, aj psychickým týraním, ale ani to ho neodradilo, aby hlásal vieru. Zomrel 37-ročný pri popolniciach v Skalici, tu padol a už viac nevstal. V tomto období prebieha podrobné skúmanie jeho dokumentu Kongregácie pre kauzy svätých. Je to posledný nevyhnutný krok pred rozhodnutím Sv. Otca. Ak by bol Ján Havlík blahorečený, bol by prvým Záhorákom a druhým Slovákom.
Ako ste získavali podnety a následne aj informácie pre svoju prácu?
Denis: Podnetom na spracovanie príbehu Ernesta Macáka bolo to, že nás oslovil jeho život. Informácie sme získavali predovšetkým z internetu, nemali sme sa možnosť s kňazom stretnúť, pretože už nie je medzi nami. Je na mieste večného odpočinku, tam, kde skončí všetka pýcha a klam.
Petra: Informácie sme získavali z internetu, covidová situácia nám zamedzila osobný kontakt s Jozefom Hrdým.
Gabriela: O Jankovom živote som toho už veľa vedela a podrobnejšie informácie som čerpala z kníh, ktoré boli napísané zo svedectiev rodiny, kamarátov a spoluväzňov.
Simona: Naši spolusúťažiaci mali tú výhodu, že väčšina z ich pamätníkov ešte žila a mohli sa s nimi stretnúť a osobne porozprávať. Pamätníci im mohli presne opísať svoje pocity, ukázať dobové fotografie, prípadne nejaké dokumenty. V tomto sme my mali nevýhodu, nakoľko pán Macák, o ktorom bola naša prezentácia, zomrel v roku 2016, takže naše jediné zdroje boli internet a jeho knihy.
Miroslav: Informácie sme nemohli získať z originálneho zdroja z archívu. Tak sme sa vrhli do vyhľadávania informácií na internete, kde sme zistili aspoň to najdôležitejšie.
Aký vzťah mali títo hrdinovia ku Skalici?
Denis: Pokiaľ vieme, tak Ernest Macák nemal žiadnu väzbu na Skalicu, no je to téma, ktorá sa dotýka našej histórie i nás ako krajiny a národa. Lokalita nehrá rolu.
Petra: Jozef Hrdý nemal bližší vzťah ku Skalici samotnej, ale celkovo mal dobrý vzťah k Záhoriu, pretože tu študoval a dodnes žije.
Gabriela: Janko Havlík často chodieval do Skalice za svojím bratom, navštevoval aj svojho kamaráta, spoluväzňa Antona Srholca, tiež sa veľmi rád zúčastňoval bohoslužieb v meste. Napokon v Skalici zomrel.
Ako ste vnímali stretnutie s prezidentkou republiky?
Denis: Stretnutie s pani prezidentkou som prežíval až veľmi. Pretože som ani netušil, že sa vo svojich devätnástich rokoch stretnem práve s ňou. Pre mňa to je nezabudnuteľný zážitok na celý život. Pani prezidentka vyzdvihla našu prácu a to, že sme sa ako jediná odborná škola zapojili do projektu. Odovzdali sme jej skalický trdelník a víno, za čo nám poďakovala.
Petra: Je to nezabudnuteľný zážitok, ktorý sa nám možno naskytne iba raz za život. Všetci sme sa snažili reprezentovať a zapôsobiť najlepšie ako sme vedeli.
Timotej: Áno, bol to zážitok, aký sa naskytne raz za život. Všetci sa snažili na pani prezidentku zapôsobiť.
Gabriela: Bola veľmi milá, podelila sa s nami o jej názory na danú tému a poďakovala nám, že sme sa zapojili do projektu.
Miroslav: Očaril ma už vstup do Prezidentského paláca, kde som nikdy v živote nebol. Ako malý som ho vždy obdivoval len z diaľky a teraz som mal tú možnosť vidieť ho z vnútra a bolo to prekrásne. Červený koberec, pozlátené sochy, prekrásna výzdoba, lustre, … Ďalej sme sa presunuli do miestnosti, kde jedna študentka predniesla pani prezidentke ďakovnú reč. Potom nasledovala voľná konverzácia a otázky. Pýtali sme sa ohľadom tých našich nenápadných hrdinov a pani prezidentka nám ich s kľudom a rozvážnosťou zodpovedala. Po komunikácii sme sa s pani prezidentkou rozlúčili a postupne sa presunuli z paláca.
Simona: Deň predtým ako sme prezentovali naše práce, sme sa stretli s pani prezidentkou a môžem povedať, že to stretnutie ma veľmi povzbudilo, pretože pani prezidentka ocenila našu prácu a bola rada, že aj v dnešnej dobe sa nájdu mladí ľudia, ktorých zaujíma minulosť a chcú sa o nej niečo dozvedieť a predať tieto informácie ďalej. Tiež sa mi páčilo ako sa nás opýtala aké to bolo skúmať životy takýchto nenápadných hrdinov, ako sme sa pri tom cítili a celkovo, aké sme mali pocity pri tejto práci.
Ste rozhodnutí prihlásiť sa s novou prácou aj na budúci rok?
Denis: Žiaľ, ja sa budúceho ročníka nezúčastním, pretože tento rok maturujem. Ale rád sa prídem pozrieť na spolužiakov a pozrieť organizátorov súťaže. A môže sa stať, že aj ja budem jedným z tých, ktorí budú budúci ročník organizovať.
Petra: Do budúceho ročníka sa veľmi radi znova prihlásime i keď nemáme ešte vybratého hrdinu.
Gabriela: Ak sa podarí, rovnako by som sa rada zúčastnila aj budúci rok.
Simona: Keďže som štvrtáčka, tak budúci rok sa už do súťaže nezapojím, ale určite si ju pozriem prostredníctvom internetu. Je možné, že ak ma niekto zaujme, tak si urobím ako keby vlastné pátranie po stope nenápadného hrdinu.
Miroslav: Budúci ročník sa nezúčastním, lebo končím strednú školu a chcel by som pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Čiže, nebudem mať už toľko času sa venovať takýmto aktivitám. A len na záver by som chcel dodať, že sme si to veľmi užili a ďakujeme našej pani profesorke za podporu a dôveru v nás všetkých, ktorí sme sa zúčastnili.
Ďakujeme pani profesorke i študentom za rozhovor a želáme veľa úspechov. A v budúcom roku želáme potvrdenie tohtoročného výsledku.
Redakcia
Foto: archív SZŠ Skalica