V tejto, po všetkých stránkach zložitej dobe, nás postoj k udalostiam i hodnotám permanentne rozdeľuje, niekedy na dva, inokedy na mnoho táborov. Práve hodnoty, tie veľké a zásadné, by však mali byť pilierom, o ktorý sa môžeme oprieť. Je to nádej, že dokážeme túto dobu ustáť. Takými piliermi sú napríklad spisovná reč, vlastný národ a naše dejiny. To všetko v sebe spája epos Svätopluk od Jána Hollého a to oveľa viac ako v nás zanechalo školské učivo. Tajomstvo, ktoré v sebe táto veľkolepá báseň ukrýva, nám v štyroch častiach odokryje Hollého znalkyňa, jazykovedkyňa a historička, Skaličanka profesorka Eva Fordinálová.
SILA PRIJAŤ PRAVDU
Osobne sme „v priamom prenose“ svedkami zanedbávania záujmu o našu národnú históriu, ktorá je však rozhodujúca pre poznanie našej prítomnosti, nášho miesta v súčasnom globalizujúcom sa svete. Strácame vlastnú tvár a pre krátkodobé módne vlny zanedbávame vlastnú historickú kultúru s hlbokými zdravými koreňmi. Naše pôvodné rodové vlastnosti ešte stále nachádzame vo svojej svojráznej kultúre, ktorú obdivuje svet. Dokazujú to napríklad úspechy našich folklórnych súborov v zahraničí, medzi nimi aj súboru Skaličan. V našich ľudových rozprávkach a povestiach dominuje spravodlivosť a zmysel pre súlad, ktorý dokazuje rýmovanie a melodickosť ľudových piesní či farebnosť ľudových krojov. Avšak máme aj náklonnosť nevážiť si a zaprieť tieto hodnoty.
Rovnako bez záujmu sa správame k vlastným dejinám. Necháme si bagatelizovať význam našich historických udalostí, ktoré pritom ovplyvnili nielen náš, ale aj vývoj okolitých krajín, cudzími vykladačmi, ukazujúcich nám našu vlastnú tvár v krivých zrkadlách znevažovaním našich historických skutkov, respektíve ich zamlčovaním alebo pripisovaním iným národom. A keďže sme si nechali vnútiť svoj deformovaný obraz, unikli nám súvislosti skutočných a zásadných historických faktov, alebo aspoň priame poznanie ich historického významu v národnom vývine.
PREČO IŠLI ŠTÚROVCI NA DEVÍN
O túto historickú rekonštrukciu by som sa rada pokúsila na príklade udalosti, o ktorej zväčša vieme, že sa uskutočnila. Ani z učebníc dejepisu sa však nedozvieme ako a prečo sa uskutočnila, aký mala historický význam v reťazci našich národných dejín. Na ich počiatku sú aj Skaličania. Ide o pamätnú vychádzku štúrovcov na Devín v roku 1836, o to, čo jej predchádzalo, jej okolnosti, o ktorých sa „zabúdalo hovoriť“ a o ich historické pozadie. Od dvadsiatych rokov 19. storočia (po roku 1820) začína silnieť maďarizačný politický tlak. Na každom zasadaní uhorského snemu pribúdajú zákony, presadzujúce maďarskú nadradenosť v uhorskej časti monarchie. Nastáva čas, „keď z každej vežičky odzváňali Slovákom“ (S. H. Vajanský). V tom čase na Slovensku chýbala zjednocujúca sila, ktorá by im bola schopná vzdorovať. Pretrvávala cirkevná roztrieštenosť a s ňou aj pretrvávajúca roztrieštenosť kultúrna. V tejto situácii jedným z deliacich znakov bolo používanie bernolákovčiny u katolíkov a biblickej češtiny u evanjelikov. A do tejto atmosféry beznádeje vstúpil v roku 1833 Hollého epos Svatopluk s historickým hrdinským posolstvom slávy veľkomoravských čias. Epos je pripomenutím úspešného slovenského (veľkomoravského) odboja proti vojenskému nátlaku Franskej ríše. Môžeme hovoriť o prvom „slovenskom národnom povstaní“, keď podľa svedectva franských kroník „aj ženy zhadzovali palicami nemeckých rytierov z koní“. Slovenský národ vystupoval jednotne proti Nemcom, v cyrilo-metodskej kresťanskej viere, s cieľom ochrániť nezávislosť „veľkého kráľovstva Slovákov.“
BUDIACA SILA EPOSU
Epos Svatopluk mal až ohromujúci účinok krásou svojho lyrického jazyka, no najmä svojím obsahom a faktografiou. Sám Hollý niekoľko rokov zbieral a overoval materiál na toto dielo, aby napokon vytvoril hodnovernú, prebásnenú kroniku jedného obdobia našich najstarších dejín.
Spočiatku Svatopluk zapôsobil len v katolíckej inteligencii. Svojou silou historickej presvedčivosti, básnickej kvality a najmä posolstvom obrany národnej nezávislosti začal, napriek tomu, že bol písaný bernolákovčinou, prerážať do kultúrnonárodného cítenia aj evanjelickej inteligencie. A tu treba hľadať aj korene budúceho výstupu na Devín, ktorý sa odohral o tri roky neskôr. Naša slovenská evanjelická inteligencia sa v čase tridsiatych rokoch 19. storočia (teda po roku 1830) formovala predovšetkým na bratislavskom lýceu. Tvorila síce na jazykovom podklade biblickej češtiny, ale slovenské spoločenské dianie jej nebolo cudzie. Z vlastnej iniciatívy si vytvárala vzdelanecké krúžky, najmä s literárnym zameraním. Medzi poprednými činiteľmi bol aj Skaličan Michal Hlaváček, ktorý sa neskôr stal poprednou pedagogickou osobnosťou levočského lýcea. Činnosť vyústila do založenia Společnosti česko-slovanskej (1829) s výrazným prispením pedagógov, najmä Hlaváčka.
Významný podiel na činnosti Společnosti, najmä politický, mal aj ďalší Skaličan – Alexander Vrchovský. Toho spomína aj Hurban v Životopise Ľudovíta Štúra, keď píše: „Aj samotný Ľudovít rád sedával pri nohách tohto krásneho mladíka.“ Vrchovský založil aj tajný spolok Vzájomnosť, ktorý tvorili radikálni členovia Společnosti česko-slovanskej, medzitým zakázanej rovnako ako všetky študentské spolky.
Bratislavskí študenti, píšuci biblickou češtinou si začínali uvedomovať, že „píšeme po česky, ale sme Slováci“. Prispel k tomu aj fakt, že ich „české“ príspevky do českých časopisov boli pre vtedy už „modernizovanú“ češtinu terčom posmeškov, najmä epigramov K. Havlíčka-Borovského. Boli „pribití na kríž nerozhodnosti“. Bernolákovčinu (ako „katolícku“) neprijímali, no v ich literárnych prácach, čítaných a posudzovaných v lýcejnom literárnom krúžku, do ich češtiny čoraz častejšie prenikali slovakizmy.
(Pokračovanie nabudúce.)
Eva Fordinálová