11. apríla 2020 uplynie presne 75 rokov od posledného vojenského konfliktu na území nášho mesta. Trištvrte storočia je pravdepodobne najdlhším obdobím mieru v našej histórii. V skorých ranných hodinách 11. apríla 1945 vstúpili do Skalice vojská Červenej armády a Rumunska. Pri oslobodzovacích bojoch padlo v meste 130 vojakov, z toho 32 sovietskych a 23 rumunských. K nim nesmieme zabudnúť prirátať 19 civilných obetí, miestnych občanov i evakuantov z Bratislavy, ktorí tu hľadali bezpečné útočisko.

Rovnako cenné ako historické dokumenty, je rozprávanie očitých svedkov. Nie je často celkom presné, no obsahuje emócie, ktoré prežili celé tie desaťročia. Tá vzdialenosť času súčasne spôsobuje, že takmer všetci očití, dnes ešte stále žijúci svedkovia, boli v tom čase ešte len deti alebo tínedžeri. A práve detskými očami tých, ktorí sa s vami o spomienky podelili, nazrieme do toho času. Dnes spomínajú Elena Liščáková, Helena Jurasovová a Edita Tychlerová vďaka zápiskom jej vnučky Eleny Dubovcovej.

KÝM MÁTE V PAMÄTI

Po troch spomienkach troch žien prinesieme v budúcom čísle detský pohľad dnešného známeho rozprávača a spisovateľa Tonka Dinku i Márie Farkašovej. V nasledujúcich Skalických obzoroch by sme vám radi prinášali autentické spomienky a rozprávania ďalších spoluobčanov. Nie je účelom jatriť rany, veríme však, že tieto autentické príbehy zo Skalice, od žijúcich pamätníkov, pomôžu mladším generáciám uvedomiť si čo majú. Všetci spoločne si uvedomíme dôležité životné hodnoty, ktoré možno do dnešnej doby prinesú aj trochu životnej pokory.

Redakcia

---

HĽADANIE OSUDU

História je vyskladaná z udalostí a udalosti z osudov. Niektoré sú pretavené do príbehov, sprevádzajúcich svoju dobu. Jeden z najznámejších príbehov z obdobia oslobodzovania Skalice rozpráva o smrti pplk. Pľjušťa. Napriek tomu, že bol mnohokrát publikovaný, kolujú príbehy dva. Je to čudné, no stoja tu oproti sebe verzia oficiálne požehnaná úradmi a verzia so svedkami priamo z nášho mesta a ústrednou postavou, ktoré ešte stále žije medzi nami.

AKO SA PÍŠE

Oficiálnu armádnu verziu ste našli aj v rozhovore s Pľjušťovou dcérou – Elenou Pľjušťovou, ktorý sme uverejnili v aprílovom čísle presne pred rokom. V ňom hovorí:
„Dňa 16. apríla 1945 dostal môj otec z vrchného veliteľstva rozkaz vykonať prieskum. Vo vojenskom jazyku to znamená získanie informácií o nepriateľovi, ktorú osobne urobil veliteľ pred blížiacimi sa nepriateľmi. Otec odišiel do bojovej misie. Auto s ním išlo popredu a dostalo sa do paľby nemeckej armády. Otec bol smrteľne zranený, guľka ho zasiahla priamo do srdca. Stalo sa to pri obci Strážnice, južne od dedín Liderovice (pozn. red.: Dnes súčasťou Vnorov.) a Žeraviny. Toto sú presné informácie o smrti podplukovníka Viktora Saviča Pľjušťa.“ Lenže, či to bolo skutočne tak …

AKO SA HOVORÍ

V Skalici sa však traduje príbeh celkom iný a aj ten má niekoľko verzií. Hlavnou postavou je v ňom štvorročné dievčatko Elenka. Dievčatko sa dnes volá pani Liščáková (rod. Nováková), žije v Skalici, a oslovili sme ju otázkami k tejto udalosti. Na otázku, či si uvedomuje, že je súčasťou jedného z najznámejších skalických príbehov z 2. svetovej vojny, nám povedala:
„Neviem či najznámejších, ale viem, že sa o tom hovorí. Ja som sa však k tomu veľmi nehlásila, lebo nešíril sa presne. Reálny príbeh, ktorý mi rozprával môj otec, poznali moje deti a syn Karol napísal slohovú prácu „k oslobodeniu“, v ktorej ho opísal. Pani učiteľka Škadrová dala prácu do súťaže a dokonca s ňou postúpil do krajského kola. Bola som štvorročné dievča a bývali sme v tom čase v Bratislave, ktorú bombardovali. Mamička bola tehotná s mojou sestrou a tak nás otec nasťahoval do Skalice, k sestre Margite, do vilky staviteľa Václavíka (na Korezskovej ulici niekoľko sto metrov od Skalického Hájku). My sme, teda, obývali pivnicu, hore bývali Rusi a Rumuni.“

AKO TO BOLO

„Ako neposedné dieťa som raz vybehla hrať sa von na záhradu. Tam ma pán Pľjušť chytil, zobral na ruky a hral sa so mnou pri bránke, kde bol krušpánek. Otec počul nálety a keď zistil, že nie som v dohľade, tak vybehol von, zobral si ma od pána Pljušťa a utekal so mnou do pivnice. Ja si potom pamätám len veľkú ranu. Ešte roky bola pri krušpánku v zemi jama. V roku 1952 sme sa z Bratislavy presťahovali naspäť do Skalice, ale o tej udalosti sa už nerozprávalo. S Pľjušťovou ženou, ani dcérou sme sa nikdy osobne nestretli. Popravde, ja som sa im vyhýbala, nevedela som, čo by som im povedala a navyše v príbehu o otcovej smrti, ktorý poznala ona, som ja nebola. Prečo vznikla oproti skutočnosti tak odlišná ruská oficiálna verzia? Neviem, pravdepodobne to bol politicky správnejší obraz ruského hrdinu. Doba vtedy i potom bola divná, neprehľadná …“

UTAJOVANÝ KONIEC

Zaujímavé je, že až nedávno sa dostal po toľkých rokoch na verejnosť i koniec tejto udalosti. Pochádza od Alojza Masaryka, ktorý svojho času kúpil od MUDr. Eduarda Príkazského vinohradnícku „búdu“ nad Skalickým Hájkom. A ten mu rozprával autentický zážitok s postrelením a úmrtím pplk. Pľjušťa. Keď bol ranený, doviezli ho ruskí vojaci práve do tejto búdy nad Skalickým Hájkom. Nechceli ho odviesť do nemocnice, pravdepodobne sa obávali fašistov, ktorí sa ešte potulovali mestom. Dokonca ani MUDr. Príkazskému nedovolili byť pri záchrane. Operovali ho sami, ruskí vojaci, na stole v hornej izbe, kde aj zomrel. Majiteľ búdy príbeh radšej držal v tichosti, lebo nevedno čo by v tej dobe nasledovalo, keďže oficiálna vojenská verzia bola iná.

Tak zase, mnoho rokov po jeho odohraní, dostal príbeh autentický obsah aj koniec. Nič to nemení na tom, že na jeho konci je smrť človeka, ani na tom,
kto to bol, prečo prišiel a prečo zomrel.

Redakcia

---

AKO SOM PREŽÍVALA OSLOBODENIE

V spoločnosti ľudí, ktorí v našom cykle spomienok na koniec vojnových časov v Skalici prispeli príhodami a pohľadom svojich detských očí, je aj Helena Jurasovová. Je príslušníčkou rodu Blahovcov a napriek tomu, že takmer celý život strávila v Bratislave Skalica je jej pevnou súčasťou, podobne ako ona je súčasťou mesta.

SKALICKÉ ÚTOČISKO

„Na konci Druhej svetovej vojny odišlo mnoho ľudí z Bratislavy na vidiek. Mnohí z nich, ktorí mali v Skalici rodinu alebo zázemie, odišli sem. V Skalici totiž neboli nálety, nepadali bomby, nehučali sirény ako v Bratislave. Bola som výbuchmi tak vystresovaná, že vždy som pri zvuku sirény odpadla a tak odísť do Skalice bola nutnosť. Rodičia už boli rozvedení a tak som išla k svojmu tatovi, ktorý bol veľmi rád. Tu som začala v 11-tich rokoch chodiť aj do prímy gymnázia. Ku koncu vojny gymnázium zatvorili, pretože sa z neho stala nemocnica pre nemeckých vojakov. My, študenti sme museli chodiť vlakom do Holíča, kde sme sa učili v zámku. Keď sa očakával nálet, tak nás poslali domov a keď vlak nešiel, chodili sme peši. Raz leteli lietadlá nad nami a tak sme sa hodili do jarku a prečkali ako v zákope.“

VOJNA – NEVOJNA, BRUSLIŤ SA MUSÍ

„V zime zamrzli aj lúky bližšie k mestu. Išla som dolu až k Sokolovni. Všetci mali kvinťáky na kľúč, ktoré sa nasadzovali na normálne topánky. Ja, ako dievča z „lepšej rodiny“, som mala originál celé brusle. Všetci ich obdivovali, vyzula som si teplé čižmy, obula brusle a keď sme skončili, čižmy boli preč. Pomohol mi Vlado Kubiš, ktorý vedel, kto mi ich ukradol. Zaviedol ma k nim, zobrala som si ich a vykročila domov. Boli to zlé časy. Čo vojna nezničila, to pokrivila a teplé čižmy boli viac ako čisté svedomie …“

AKO NEMCI UTEKALI PRED RUSMI

„V našom bývaní v záhrade nad Skalickým Hájkom boli veľmi jednoduché podmienky. Nemali sme sa ani kde poriadne umyť. Keď sa blížil front, tak sme nálety prežívali pri sviečke v pivnici, aj s tatom, starenkou, bratom Pavlom, bola tam tatova druhá žena teta Julka aj malá Evička, ktorá sa na narodila pred Vianocami. Tam hore ale nepadlo nikdy nič. Po náletoch sme vyšli hore a zrazu búchali Nemci. Stál tam taký fajnový dôstojník s vojakmi a my sme sa báli. Chvalabohu sa mu to u nás nepozdávalo, lebo sme boli na kraji pri ceste, tak išli do ďalšej búdy, k Tyslovcom. Nemci mali aj tank, ktorý stál za plotom. Raz sa odrazu spustil veľký hurhaj a vojaci naskákali na tank. Nemohli sa pomestiť a tak sa navzájom zhadzovali a tank vyrazil dolu do mesta. Mali už asi správy, že sa blížia ruské vojská, lebo ešte niekoľko dní potom bolo ticho a odrazu prišiel od Mokrého hája na bicykli mladučký ruský vojak, ktorý si pískal (pozn. red.: Ak to bol prvý ruský vojak, tak s najväčšou pravdepodobnosťou „vojak-volavka“, ktorý mal vyprovokovať prípadných schovaných nemeckých vojakov k streľbe). Nemci boli dávno preč a tak onedlho za ním prišli ruské jednotky. Bývali u nás asi dva týždne. Mali plno sadla a mäsa, ktoré dali aj nám, a tak nám len pobrali hodinky, ďalej kdesi znásilnili slúžky a nakoniec mi ukradli psa, ktorého som milovala.“

ČO NAJSKÔR DOMOV

„Keď bol v apríli koniec vojny a vedelo sa, že už sa bojovať nebude, ja som si prvá zbalila malú tašku, išla som pod Hájek, kde boli evakuanti aj z Bratislavy a pýtala som sa ich, či ma tiež zoberú domov do Bratislavy. Bolo tam cudzie nákladné auto, ktoré išlo do Bratislavy a tak som nastúpila a usadila som sa k nejakým deckám na drevenú lavicu. Domov som, teda, docestovala a našťastie u nás boli všetci doma. Po tom, čo nás deti v skalickej búde umývali v škopku alebo lavóre v studenej vode, som sa neuveriteľne tešila na teplú sprchu.“

ŠATY NEROBIA ČLOVEKA

„Po oslobodení Bratislavy bolo pre ruských vojakov v Národnom divadle operné predstavenie Eugen Onegin. Bola tam na javisku väčšina našej rodiny – môj nevlastný otec Emil Schütz ako Onegin, tata spieval Lenského, mama Tatiánu, … Mladí ruskí vojaci však boli veľmi jednoduchí a opera ich nebavila. V chodbách ich strážili, tadiaľ sa odísť nedalo a tak si v lóžach zviazali za sebou kabáty a spustili sa po nich zo štvrtého poschodia a zliezli dole. Po predstavení čakal na mamu ruský generál v bielej uniforme na koči s koňmi a chcel ju odviezť domov, ale bývali blízko, tak pekne sa po ďakovala, no aj tak sa veľmi urazil. Človek nikdy netušil, kde striehne nebezpečenstvo, pretože mohlo prísť i v parádnych šatách. A doba bola ťažká aj po oslobodení.“

Redakcia

---

SILA PRIATEĽSTVA A LÁSKY

Každý pohľad na ten istý čas je ovplyvnený okolnosťami. Svet siroty Edity Tychlerovej bol súčasťou Slovenského štátu, no súčasťou toho štátu bola aj jej babička nemeckého pôvodu a najbližší priatelia z dvoch židovských rodín. Príbeh pani Edity nám poslala jej vnučka Elena Dubovcová.

KÝM SA ZMENIL SVET

„Od smrti svojich rodičov, od veku štyroch rokov som žila u starých rodičov v Skalici, na námestí. Ich dom tesne susedil s Gvadányiho domom z ľavej strany, z pravej bol trslínovský dom (zbúraný v 60-tych rokoch, pozn. redakcie) a úzka ulička z námestia, kde na druhej strane je dnešný mestský úrad. V obidvoch domoch pozdĺž uličky boli obchody, v jednom, Neugabauerových predávali prádlo, posteľnú bielizeň, galantériu a druhý poschodový dom patril obchodníkovi Fischerovi, ktorý predával podobný tovar. Obidve rodiny boli židovského vierovyznania. Boli to veľmi slušní a inteligentní obchodníci. S obidvomi rodinami sme veľmi dobre vychádzali, chodili sme navzájom na návštevy a čaje, spolu s ich deťmi sme trávili všetok voľný čas, buď u nás na záhrade alebo u nich v obchode hrou na „paničky a obchodníčky“. Takto krásne sme spolu so susedmi nažívali kým neprišli roky 1938 a 1939.“

ODRAZU VŠETKO INAK

„Začalo prenasledovanie, zobrali im obchody, nemali z čoho žiť. Rodičia už boli starí a dievčatá už dospelé, mali ešte nejaký tovar schovaný, ale báli sa ho predávať. Pani chodila často k nám a prosila, aby sme preboha niečo od nej kúpili, že sú bez groša. Babička vždy niečo kúpila a potom im to vrátila, aby mali niečo v zásobe na predaj. Zažili ponižovanie zo žltými hviezdami na kabátoch, aby každý vedel kto to je. Prežívali sme veľmi citovo ťažké dni. Vrchol hrôzy bol pre Skaličanov, keď sa pred radnicou na námestí postavili nemeckí vojaci s nákladnými autami a naložili do nich našich židovských známych, ktorí nemali v meste nepriateľov a odviezli ich, nikto nevedel kam, iba to, že nebolo návratu. Bolo to ťažké lúčenie, mávanie s veľkým plačom, kým sa nám autá nestratili z dohľadu. Zostalo prázdno, ticho a strach! Nevedeli sme, kde a ako skončili svoj úbohý život. Modlili sme sa za nich, inej pomoci nebolo. Ešte dnes vidím pred očami celý náš spoločný život, od detstva až po ten krutý ortieľ!“ „A druhá spomienka patrí rodine Ing. Hamburgera, ktorý staval nielen po Skalici cesty, mosty a podobné typy stavieb. Keď som videla z okna Sedliackej banky (teraz Primabanka), kde som pracovala, že na námestí stojí auto a nemeckí vojaci nakladajú Židov, utekala som k tejto rodine upozorniť ich, aby sa skryli. Dali mi ich osobné doklady a dôležité dokumenty, aby som ich u nás skryla. Boli zachránení.“

VZKRIESENIE SLOBODY

„Bola práve Biela sobota – Vzkriesenie. Išli sme do kostola a všade bolo počuť výstrely kanónov a kaťuší, ale mysleli sme si, že to ešte potrvá dlho, kým sa Nemci celkom stiahnu z mesta a Rusi sa priblížia. Situácia bola napätá, kňaz nevedel, či má začať s obradom, nakoniec sa rozhodol a začal. V tom momente začali kvíliť sirény na poplach. Rýchle ukončil omšu a bežali sme do krytov. Mali sme pridelený kryt u milosrdných bratov. Bolo v ňom veľa ľudí a moja babička nemohla od rozrušenia dýchať. Vyšli sme von a aj napriek tomu, že nám lietali nad hlavami strely, ponáhľali sme sa do nášho domu. Stále mala problém s dýchaním, a tak zostala stáť na dvore a videla okolie celkom osvetlené od streľby a tzv. Stalinových sviečok. Asi o dva dni Nemci opustili mesto a na námestí sme vítali ruských vojakov, častovali ich skalickým vínom a hľadali veliteľstvu ubytovanie, aby prevzali žezlo! Dočasným domovom sa im stal aj náš dom, kde bol ubytovaný kapitán s vojakmi.“

DOZVUKY VOJNY

„Po oslobodení Skalice sme sa všetci Skaličania spolu tešili z ukončenej vojny a nečakali sme, že práve toto povojnové obdobie bude pre mňa a starú mamu tak veľmi ťažké a bolestivé. Nakoľko sme mali nemeckú národnosť, boli sme vyzvané na opustenie slovenského územia ako nepriatelia Československej republiky. Bola to pre nás ťažká rana. Na našu žiadosť o udelenie výnimky sme však dostali zamietavú odpoveď. Nevedeli sme si predstaviť život v cudzom kraji, v inej zemi. Babička bola už veľmi chorá a nezvládla by transport. Mala pokročilý vek, sedemdesiatsedem rokov. Tu prišli s pomocou ľudia, ktorým sme niekedy pomohli, ale aj ľudia, ktorí si našu rodinu vážili. K. Grund, E. Weinmannová a Ing. Hamburger a M. Zabadal vydali písomné svedectvá o našej čestnosti, demokratickom a humánnom zmýšľaní, ktoré sme mali, pomoci odbojovej skupine s názvom Československý národný protiboj a pri skrývaní a pomoci židovským spoluobčanov, ktoré primäli úradníkov, aby svoje rozhodnutie zmenili. Zostali sme doma a ja som sa v júli vydala za vojaka Červenej armády Viktora Kupcova. Viktor zakrátko s vojskom odišiel a od tej doby nemám o ňom žiadnej zmienky.“

Redakcia