„Aké šťastie je mať každučký okamih naplnený obrovským záujmom, ktorým srdce rastie a rozširuje sa, keď človek nemôže byť k nikomu a ničomu ľahostajný.“
Honoré de Balzac
Medzi základné prejavy ľudského života, vraj, patrí konať a hovoriť. Ale čosi mi v tom chýba: schopnosť, alebo ochota? Počúvať. Dva monológy ešte nemusia tvoriť dialóg. Hovoriť sme sa naučili, ale počúvať nie. Čo nám chýba: schopnosť alebo ochota? Počúvať znamená prejavovať záujem o svojho blížneho, premýšľať nad jeho slovami, prečo oslovil práve nás, reagovať v tej istej frekvencii. Väčšinou radou, naším názorom na riešenie problému, veď hovoriť býva prejavom dôvery k druhému človeku: keď vysielame, čakáme odozvu. Asi sme už sami zažili nepríjemný pocit z vysielania do prázdna, keď naše slová u predpokladaného prijímateľa išli „jedným uchom dnu a druhým von“.
Nedávno som v televízii sledovala svätú omšu z Vatikánu a priam ma ohromila v kázni Svätého otca výzva učiť sa počúvať srdcom. Uši ochotné počúvať nám bezo sporu chýbajú. Psychoterapeuti na Západe to už dávnejšie vedia a dávajú si za počúvanie draho zaplatiť. Vedia, aký je rozdiel medzi hovoriť a povedať a medzi počúvať a skutočne počuť. A predsa tomu čosi základné chýba: nielen skutočne (profesionálne) počuť, ale práve počúvať srdcom. Netváriť sa iba, že sme naozaj duchom prítomní, ale aj rezonovať. Vyžaduje to niečo z nás – ochotu obetovať svoj čas, prejaviť skutočný záujem o niekoho iného než iba o seba, otvoriť svoje brány núdznemu pútnikovi – čiže vypočuť ho srdcom.
Aktívne počúvať – to je skutočne akoby poskytnutie strechy nad hlavou unaveným, akoby nasýtenie hladných a výsledkom by malo byť potešenie zarmútených. Veď človek cíti potrebu vyrozprávať sa vtedy, keď sa v sebe trápi, tápa, blúdi, nevidí východisko. Ide o počúvanie nevyplývajúce iba z profesie, ako napríklad u lekára, ale skutočne zo srdca, z úprimného ľudského záujmu. Avšak, prečo sú ľudia so schopnosťou počúvať takí vzácni? Asi to bude súvisieť s praktickou aplikáciou základného ľudského posolstva: „Miluj blížneho svojho ako seba samého!“ A so schopnosťou vážiť si svojho blížneho ako seba samého, nezmalicherňovať jeho problémy, usilovať sa ich pochopiť. Čiže – učme sa počúvať srdcom v celoživotnej škole nášho života!
Eva Fordinálová