Dnes prinášame posledný z príbehov, ktoré ste nám do redakcie zaslali. Na skalickom pamätníku obetiam 1. svetovej vojny je však ešte veľa mien, ktorých príbehy nám ostávajú zatiaľ neodhalené. Tento príbeh je posledný len nadnes a stále budeme očakávať každý nový. Sprostredkujte, prosím, túto našu výzvu priateľom alebo známym, ktorých priezviská sú v zozname na mramorových tabuliach. Náš cyklus neuzatvárame a radi ho oživíme vždy, keď nám pošlete ďalší z týchto už takmer zabudnutých osudov. Vopred ďakujeme.
Michal Dinka – kňaz, vojak, vlastenec
Podľa dostupných zdrojov sa rod Dinkovcov usídlil v Skalici a jej okolí už v druhej polovici 17. storočia. Je, teda, starobylým skalickým rodom a sem mieria korene po meči i po praslici. Od detstva som pri hrách v parku v spodnej časti Potočnej ulice na Pomníku padlých čítaval meno Michal Dinka a tak som sa môjho otca Antona Dinku pýtal, či je to naša rodina. A tak mi vyrozprával príbeh jeho staršieho brata.
Môj otec sa narodil v roku 1903 v Skalici v rodine zamestnanca mesta Jána Dinku. Ten sa narodil v Skalici v roku 1868 a oženil sa v roku 1892. K tejto udalosti sa viaže zaujímavá historka. Vo vzťahu s jeho milou Barborou sa totiž objavilo tehotenstvo, no starý otec musel na niekoľko rokov narukovať na vojenskú službu do Bosny a Hercegoviny. Keď sa z vojenčiny vrátil, čakal na neho malý synček Janko, ktorý sa narodil v roku 1888, takže svadba bola až potom. Malý Janko na ulici už volal na chlapcov, aby išli k nim, že tatinek majú svadbu. Náš starý otec mali veľa detí.
Niektoré zomreli veľmi mladé a tak môj otec bol až druhý Anton v poradí, ktorý prežil a vychoval aj mňa. Z týchto detí bol aj syn Michal, ktorý sa narodil v roku 1898. Po štúdiách na gymnáziu v Skalici študoval teológiu a bol vysvätený za kňaza v katedrále v Ostrihome. Vtedy už však ľudia zomierali v I. svetovej vojne. Podľa rozprávania môjho otca, ktorý bol o päť rokov mladší, prišiel Michal domov a povedal, že ide do vojny. Jeho otec ho odhováral, že ako kňaz nemusí ísť bojovať. Michal mu odpovedal, že on prisahal vernosť vlasti, nie cisárovi, a odišiel. To bol posledný deň, ktorý ho videli živého. Padol v Taliansku pred skončením vojny. Boli tam viacerí Skaličania a po návrate jeden z nich, volal sa Hanzlúvka, povedal rodičom, že jeden deň sa ešte v bojovej línii s Michalom videli a rozprávali a na druhý deň už ho nevidel, ani nevie kde a kedy zahynul a kde je pochovaný.
Nám zostala iba spomienka a mne tá krásna myšlienka o vernosti k vlasti.
Česť pamiatke všetkým, ktorí zbytočne museli položiť mladé životy, opustiť rodiny.