Zdroj: internet
Ani by sme si lepšie nezvolili nadväznosť hlavných článkov v našom Skalickom Obzore, ako to namixoval medzinárodný kalendár. Po Medzinárodnom dni patriotizmu v decembri sa totiž vo februárovom zozname významných dní objavil Medzinárodný deň materinského jazyka. Dátum stanovilo UNESCO v roku 1999 a odvtedy sa slávi po celom svete. U nás však akoby nezískal pozornosť, ktorá mu právom náleží.
Tak nenápadný sviatok je však, možno ako jediný, skutočne sviatkom všetkých ľudí na našej planéte – všetky ostatné sviatky oslavujú vždy nejakú časť populácie podľa pohlavia, názoru, činnosti, zásluh, atď., len materinský jazyk je to, čo máme na svete úplne všetci a pritom je to jeden zo znakov, ktoré nás delia a niekam pričleňujú.
K ČOMU JE ĎALŠÍ SVIATOK?
Každý medzinárodný deň, či sviatok má kdesi hlboko na počiatku závažnú udalosť, často tragickú. Tak aj Medzinárodný deň materinského jazyka je hold štyrom študentom, ktorí prišli o život v roku 1952 v Bangladéši, pri proteste za rovnoprávnosť svojho rodného jazyka bengálčiny s oficiálne vyhlásenou urdčinou. V čase a v krajine, v ktorej žijeme, si ani nevieme predstaviť, že toto je dôvodom, za ktorý by boli ľudia ochotní zomrieť. V našej histórii sme sa ako národ ocitli najbližšie takejto situácii pred viac ako jeden a pol storočím a išlo viac o národ ako len o samostatný jazyk. Jazyk však je jedným z oporných bodov národa a o fyzických trestoch za jeho používanie by aj v Európe dokázalo rozprávať mnoho záznamov v kolektívnej i historickej pamäti.
BABYLON SVETA
Podľa rôznych zdrojov existuje dnes na svete od 6000 do 7117 jazykov. Niekedy sú do súčtu zahrnuté i dialekty, vtedy sa však výsledné čísla líšia ešte viac, pretože je niekedy veľmi ťažké určiť práve tú hranicu, ktorá delí dialekt a samostatný jazyk. Pôvodným zdrojom súčasných jazykov sú jazykové rodiny a prajazyky. V čase svojho odtrhnutia a na počiatku vývoja boli i dnešné jazyky považované za dialekt, no postupom času sa svojmu pôvodu vzdialili na nepoznanie. Na ilustráciu, slovenčina patrí do rodiny indoeurópskych jazykov, rovnako ako germánske jazyky, keltské, grécke, ba aj nepálčina, sanskrit, kurdčina a dlhý rad ďalších jazykov, z ktorých dnes nerozumieme ani slovo.
KOĽKO JE MATERÍ
Podľa tohto vzorca je víťazným materinským jazykom mandarínska čínština, ktorou hovorí približne 1,2 miliardy ľudí. Na druhom mieste je španielčina so 460 miliónmi rečníkov, nasleduje angličtina, hindčina, arabčina, bengálčina, portugalčina, ruština, japončina, … Slovenčina sa v tabuľkách neumiestňuje, ani keď k 5,5 miliónom obyvateľov našej krajiny pripočítame 1,5 milióna Slovákov, žijúcich mimo hraníc svojej starej vlasti. Okrem oblastí s veľkým plošným obsadením hlavným miestnym jazykom sú v protipóle krajiny až extrémne mnohojazyčné. Lingvisticky najrozmanitejšou krajinou na svete je Papua-Nová Guinea, kde 8,8 milióna obyvateľov (to je len asi 1,5 krát viac ako má Slovensko), hovorí 840 jazykmi. V Indonézii sa okrem úradnej indonézštiny používa ďalších 708 jazykov. India zase drží rekord v počte 22 úradných jazykov.
Zarážajúcim vysvetlením pre nedostatočnú podporu najmenších jazykov je sucho konštatovaný argument, že „tieto jazyky jednoducho nie sú dostatočne výnosné na to, aby sa im venovali komerční poskytovatelia vzdelávania“.
Opačným príkladom sme my, bývalé Československo. Dnes dve samostatné krajiny, s dvomi jazykmi, tak blízkymi, že ešte aj viac ako generáciu po rozdelení spoločného štátu tu ostáva prirodzený kultúrny a spoločenský priestor. Najlepšie je to vidieť na filmoch a knihách, ktoré sa na oboch stranách hranice predstavujú vo svojom originálnom jazyku. Teda, až na občasné výstrelky a väčšiu, či menšiu ochotu národov. Isté snahy, ako preklad Švejka do slovenčiny, či básní Miroslava Válka do češtiny, už za Československej federácie boli tak výrazným prešľapom, že o ne nebol záujem. Podobne neskôr sa dabovanie českých filmov do slovenčiny, ako dôsledok nášho jazykového zákona, ukázalo viac ako niečo, čo bolo jednoznačne na škodu a predovšetkým zbytočné, lebo v prípade našich národov máme materinských jazykov minimálne jeden a pol.
ZROD A ZÁNIK JAZYKOV
Prispením stále rastúcich kontaktov aj veľmi vzdialených kultúr, migráciou, a pohlcovaním menších väčšími vo všetkých významoch, prichádza rovnako ako ku vzniku nových jazykov (už skôr právnym a kultúrnym presadením sa), tak aj k ich zániku, čo je reálne. V dlhom historickom období pred naším letopočtom vymrelo pravdepodobne len sedem jazykov, dnes odhadujeme, že iba v 20. storočí ich zmizlo najmenej 110. V súčasnosti až 40 percent jazykov používa veľmi malá skupina ľudí, často menej ako tisíc. Počtom rečníkov je najmenší jazyk na svete jazyk taushiro kmeňa, ktorý vymrel v povodí Amazonky v Peru – v roku 2017 ním hovoril už len Amadeo García García. Nemusíme však chodiť tak ďaleko, stačí len na ostrov Man, ležiaci medzi Britániou a Írskom. V roku 1974 tu pochovali posledného človeka, ktorý hovoril mančinou, patriacou do keltskej skupiny jazykov. Pritom ešte v 19. storočí sa tu tento jazyk používal bežne. Tento príbeh však má lepší koniec, pretože od konca 20. storočia sa ho miestne úrady snažia znovu oživiť.
AKO JE TO U NÁS DOMA
Ak cítite, že vašim materinským jazykom je slovenčina, je to jednoduché – úradný jazyk pokrýva mapu krajiny. Slovensko sa delí na 28 prirodzených regiónov a logicky každý región má svoje nárečie, už len preto, že je jedným z jeho znakov. No, v skutočnosti je to s nárečiami zložitejšie. Rozdeľujú sa do troch skupín – západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské. V západoslovenských nárečiach je niekedy u nás vedené iba záhorácke nárečie a Skalica nikde, v inom rozdelení sú zase v záhorskej podskupine uvedené skalické nárečia (množné číslo) a ostatné sú označené ako „iné“. Najzrozumiteľnejší je Etnografický atlas Slovenska, kde je zo záhoráckeho nárečia decentne, ale kategoricky, Skalica oblúčikom odrezaná… K polemike, či slovenčina alebo skalická mestská reč, dovoľte len jednu poznámku zo zdrojov k tejto téme: Môžeme predpokladať, že dnešné rozšírené nárečia buď zaniknú alebo sa vyvinú do samostatného jazyka. Treba si počkať, priatelia, výsledok je viac-menej na našej vernosti.
ABY AJ MAŤ ROZUMELA DEŤOM
S rozvíjajúcou sa globalizáciou a všetkými spoločenskými javmi, presahujúcimi hranice nielen regiónov, ale i krajín, si vytvárame stále hlbšie a často i nové väzby k miestu, kde máme korene a kde sme doma. Ako sme spomínali kdesi vyššie, jazyk je jedným z najsilnejších, najrýchlejších a najistejších poznávacích znamení. Ešte o úroveň hlbšie je v tomto pohľade nárečie. Nádherným vyznaním tohto vzťahu je príhovor Želmíry Macháčkovej k prvému vydaniu Dejín skalickej mestskej reči od prof. Evy Fordinálovej:
Ďicki sem cíťila, že to, co ve mňe mišlenka na Skalicu vivolává, má daleko hlubší koreňe, neš običajná hrdosť, kerú cíťí každí človjek ke svojému rodnému mjestu. Aj ket sa múj život dlúhé roki ubíral mimo Skalice, pútala mňa furt k ňí neviďitelná ňiť našej reči. Skalicki sem mlúvila všadi po svjeťe a podlá její melódie sem všadi ve svejťe uš nadálku spoznala Skaličana. Skaličťina je pro mňa jak známá pjesňička a aj ket je tak ťichá, že nerozeznáte slova, spoznáte ju a víte, že to je ona, tá naša.
To, co cíťím ke Skalici a k našej reči, má síce bježní luckí nádech lokálpatriotizmu, ale zároveň sáhá hluboko do iních časovích dimenzií. Vjeďela sem šak, že múj cit túto dúležitosť a víznam skaličťini nedokazuje, ale enom múj silní vztah k ňí.
Dlúho sem nevjeďela, že mlúvím skalickú mjeskú rečú, mislela sem si, že enom skaličťinú – nárečím. Ket sa mňa pítali či viprávjám záhorácki, visvjetlovala sem, že ríkam po skalicki. Hnetsa pítali: A Skalica neňi Záhorí? Ano, je. Skalica šak má jedinečnosťú a svojskosťú její reči vísostňí postaveňí. Ňeco jako Vatikán v Rímje.
Cíťila sem to, ale na dúkaze sem si mosela dlúho počkat, neš sa moje životňí cesti preťali s cestama profesorki Evi Fordinálovej. Bilo to hodnotné né enom pro mňa osobňe, ale, jak sa ukázalo, bilo to dúležité aj pro samotnú skalickú mjeskú reč. Pani profesorka, literárňí historička, totiš vjedecki potvrdila šecko, co já sem enom cíťila – hlubokú históriu a velikí víznam našej reči. Ona mi podala dúkaze, že skaličtina neňi nárečí, ale skalická mjeská reč je jeden z najstarších a najzachovalejších jazikú na Slovensku, sáhajúcím koreňama až pret dobu Velkomoravskej ríše. Dokazuje, že skalická mjeská reč bila pro Bernoláka základem spisovnej slovenčini a ďelil nás malí kúsek ot teho, abi skalicki mlúvilo celé Slovensko.
Ot našich společních viprávjaňí uš bil enom kroček k temu, abi po mojich velikích prosbách položila dúkaze na papír a zostali tak zachované aj pro další generácie. Nepoznám totiš povolaňejší osobnosť, kerá má schopnosť dokázat víznam a hluboké časové koreňe skalickej mjeskej reči. A ten dúkaz držíte právje ve svojích rukách a pro mňa je obrovskú cťú, že sem mohla státu zrodu tehoto ďíla s velikím dopadem né enom pro lajickú, ale aj pro vjedeckú verejnosť.
Možná cíťíte ke Skalici a skaličťiňe to, co já. Prinajmenším vám snát táto kňižečka aspoň pomože višlapat si ten prísloveční chodňíček k našému pjeknému mjestu. Nájít cit, kerí bude povíšení nat osobňí, kerí bude naším společňím, skalickím. Je namísťe podotknút, že skalická mjeská reč nás Skaličanú spojuje, ale tak, jak žádná reč, jedno neumí – umjeňí dohodnút sa. Skalická mjeská reč je k temu „enom“ nástroj. To ostatňí je na nás.
Dúfám, že táto kňižečka poťeší vašu dušu, povznese ducha a vjerím, že odevzdáte informácije o skaličťiňe (né enom rozumové, ale aj srcové) svojím blískím kolem vás. Tak bude Skalica furt dál žit svoju jedinečnosť. Vjerím, že aj zásluhú skalickej mjeskej reči Skalica bila, je a bude nadálej svojská.
SILNÉ PUTO
Spojenie „materinský jazyk“ zlučuje do jedného pojmu dve veci z tých najlepších, ktoré v živote máme. Mal by byť niečím, na čom dokážeme pevne stáť, alebo hoci aj niečím, k čomu hľadáme cestu, ak sme to nenašli dnes. Nie je najmenší dôvod na rozpaky. Mnoho našich buditeľov písalo a rozprávalo maďarsky, niektorí si mysleli, že naším spisovným jazykom je čeština. A predsa je dnes naša slovenčina tu. Rovnako ako tu bude skalická mestská reč a pokiaľ sa ňou budú matky prihovárať svojim deťom, tak dovtedy bude i materinská a bude mať aj ona každý rok svoj medzinárodný deň.