Spolucítenie, poznávanie, pochopenie: to sú tri stupne k ozajstnej ľudskosti. Pochopenie človeka človekom je skutočne až záverečným výsledkom predchádzajúceho vedomého úsilia porozumieť tomu najzákladnejšiemu v ľudskej bytosti. Je to hľadanie a nachádzanie jedinečného vo všeľudskom princípe, ktorým je smerovanie k dobru a láske. Je to nachádzanie osobitosti ako súčasti tohto princípu. Iba súčasti hádam väčšmi zviditeľnenej, než býva zvykom. Veľa napovedá Spinozova myšlienka: „Úprimne som sa usiloval neposmievať sa činom ľudí, nežialiť nad nimi, neopovrhovať nimi, snažil som sa ich pochopiť.“
Isteže, nie je jednoduché pochopiť bytosť takú zložitú a záhadnú ako je človek. Aj sám sebe pripadá ako plný protikladov a nepokoja. No ak úprimne chceme človeka pochopiť, musíme zostúpiť nižšie, hlbšie pod povrch, k pricípu jeho osobnosti. Možno za maskou popudlivosti, neznášanlivosti či sarkazmu nájdeme trpiaceho človeka hodného našej pozornosti a úcty.
Celkový vnútorný ľudský tvar – náš ľudský princíp – nie je nič iné ako kaleidoskop slabosti a predností, dobrých i zlých sklonov, raja a pekla. Ak nami potrasie nešťastie alebo zlo tak, že obraz vytvoria iba chyby, môžeme sa správaľ ako sudcovia, a na ich základe človeka odpísať. Nepreviníme sa proti zákonom. Ale môžeme sa správať ako súkromní detektívi a začať bádať takpovediac z druhej strany zrkadla. Neodsúdiť výsledok, ale posúdiť príčiny. Nevážiť podľa zákona, ale podľa svedomia. Postupne rozmotávať spletitosť ciest, prečo sa na povrch vynoril negatívny obraz.
Možno tam na osudnej križovatke nájdeme nesprávnu smerovku vo forme starej krivdy, fyzického alebo psychického zranenia. Až tam by sme zistili, kto by si v skutočnosti zaslúžil odsúdenie za trest. Beda tomu, z koho pokušenie vychádza!
Univerzálneho pochopenia pre každého ľudského jedinca je však schopný iba Boh. A my – isteže nepochopíme všetkých a všetko. Ale môžeme sa usilovať spolucítiť aspoň s tými vôkol nás, poznávať ich, pochopiť. Tým mnohé pochopíme aj o sebe.
Eva Fordinálová