Toto je otázka naozaj veľmi subjektívna, pravdou totiž je, že obraz o krajine najlepšie človek získa až keď v nej reálne žije. Pokúsim sa však priblížiť život v Británii cez názory a skúsenosti dvoch mladých ľudí, ktorí sa odvážili pokúšať šťastie ,,za kanálom“.
Rozhodli sme sa, vtedy ešte s frajerom, dnes už s manželom, že vycestujeme za prácou a za skúsenosťami, súčasne s dúfaním, že sa naučíme cudzí jazyk. Boli sme mladí, nemali sme žiadne záväzky, no čo sme mali, bola veľká túžba niečo dokázať. A tak sme sa päť dní po maturite ocitli bez spiatočnej letenky v jednom z nízko nákladových letov z Bratislavy do Londýna. Začiatky boli ťažké, ale ktoré začiatky sú jednoduché? Vlastne nič, čo za to naozaj stojí, nie je ľahké. Postupne sme sa však zabývali, našli sme si prácu a odvtedy žijeme v zahraničí už takmer šesť rokov. Nie je to dlho, ale ani krátko na to, aby človek spoznal ľudí, zvyky, okúsil, aké je to ,,žiť na vlastnú päsť“, bez rodiny a najbližších priateľov. Ale najmä na to, aby načerpal nové vedomosti a naučil sa nielen rozprávať, ale aj pracovať a žiť „po západniarsky“. Napriek tomu väzby stále ostávajú.
Okrem rodiny, ktorá samozrejme chýba najviac, márne v britských supermarketoch hľadáme známe potraviny. Tie väčšie už majú malé poľské oddelenia, kde možno kúpiť pierogy, či klobásy podobné slovenským, ale rýdzo slovenské produkty, ako bryndzu, či naše rožky, možno zakúpiť len v špecializovaných slovenských večierkach. Takýchto obchodíkov, najmä v Londýne a okolí, hojne v posledných rokoch pribúda. Svedčí to o tom, že aj maškrtných slovenských jazýčkov je na ostrove čoraz viac. Mne osobne sa najviac cnie za tichými nocami v rodnej Skalici, no manžel práve kričí z pracovne: Minerálky, ´lupáčky´ a margotky! Pravda, toto je v Británii naozaj ,,podpultový tovar“. Mimochodom, keď sme margotky priviezli kolegom „na košt“, tak sa po nich nestihlo ani zaprášiť. O pár minút ma zastavovali na chodbe a s nadšeným pohľadom vyzvedali, čo je tá tajná prísada v nich … Túto informáciu som, samozrejme, neprezradila, takže to naďalej zostáva naším československým know-how.
Keď už sme načali pracovný život, pýtam sa manžela: ,,Ako by si porovnal skúsenosť byť zamestnancom na Slovensku a v Británii?‘‘ Okrem prvotnej odpovede ,,No včil‘s mja zaskočila“, som dostala aj rozvinutejšiu: ,,Zamestnávatelia v Británii si nepotrpia na tituly, väčšinou im stačí preukázateľná zručnosť a prax. Všetci kolegovia si tykajú a oslovujú sa krstným menom, bez ohľadu na postavenie či vek, ale to má na svedomí predovšetkým angličtina ako jazyk. Napriek tomu sú voči sebe veľmi slušní a profesionálni. Britskí zamestnávatelia dbajú o svoju reputáciu a integritu viac ako o rýchly zárobok z nekalých praktík. Miera korupcie je, teda, všeobecne veľmi nízka, nielen v súkromnom, ale aj vo verejnom sektore. Neporovnateľne.“ Tá nám, na rozdiel od bryndze vôbec nechýba.
Človek však nemôže mať všetko. My sme si medzi nimi vybrali a tak nám tu, za La Manchom, bez bryndze a bez korupcie, tiahne pomaly na šiesty rok.
Eva a Lukáš Kotvanovi
P. S.: Avšak čas možno ukáže, či nakoniec predsa len nevyhrajú trdelníky a rubín.