Dr. Pavel Blaho (* 25. marec 1867, Skalica – † 29. november 1927, Bratislava), lekár, publicista, politik a národný buditeľ, syn zámožného skalického roľníka z Potočnej ulice (na dome má tabuľu), patril koncom 19. a v prvých dekádach 20. storočia k významným osobnostiam slovenského spoločenského a politického života. Študoval na gymnáziu v rodnom meste a v Trnave, kde roku 1887 maturoval. Počas štúdia medicíny vo Viedni pôsobil v akademickom spolku Tatran, neskôr bol jeho predsedom. Keď na popud uhorskej vlády zastavili aktivity Tatranu, založil spolok Národ, v ktorom sa okrem študentov schádzali aj mladí remeselníci a robotníci. Už od mladosti sa intenzívne venoval novinárskej, publicistickej a osvetovo-buditeľskej činnosti. K jeho najvýznamnejším žurnalistickým počinom patrí založenie časopisu Hlas, prvého periodika slovenskej pokrokovej mládeže, ktorého koncepciu vypracoval spolu s Vavrom Šrobárom v roku 1897 práve v Skalici a ktorý vyšiel v Škarniclovskej tlačiarni 29. júna 1898, teda na Petra a Pavla, v deň jeho menín. Základným mottom Hlasu bola myšlienka uverejnená v prvom čísle: „Nie lieň, ale práca, nie lož, ale pravda, nie nenávisť, ale láska.“ Nezabudnuteľný je jeho prínos k 6. novembru 1918, keď do Skalice pricestovala Dočasná česko-slovenská vláda na Slovensku na čele s Vavrom Šrobárom.
Pavel Blaho bol neobyčajne aktívny. Chodil prednášať po dedinách, dokonca sa zúčastnil v rokoch 1912 – 1913 na prednáškovom turné medzi krajanmi v Spojených štátoch. Na margo týchto aktivít jeho životopisec Štefan Janšák píše: „Blaho prekonáva pri svojich prednáškach každú prekážku – najmä svojím príkladom. Odkladá svoj meštiansky odev, oblieka mokrohájske nohavice, košeľu s vyšívanými rukávmi, na hlavu kladie malý klobúčik s mohutným bielym kohútím kosierkom, nohy vtláča násilím do úzkych čižiem. Keď odznejú jeho prednášky, rečník si odpočinie, vystúpi na javisko ako spevák. Aby získal mäkkosťou svojho hlasu, nenútenosťou svojho vystúpenia a gesta i tých, ktorí ešte histórii, argumentom a zápasom nerozumejú alebo ich nechápu. A kde nestačí umelec, učenec, sám tam prizve troch-štyroch mládencov alebo dievky, aby zaspievali zvučiacu pieseň Mokrohájske pole je pjekne zorané.“
Pavel Blaho sa roku 1900 oženil so sestrou svojho ideového spolupútnika, Skaličana, katolíckeho kňaza Ľudovíta Okánika – Gizelou. Nesmierne lipol na svojej rodine a rodina na ňom. Keď pôsobil v Luhačoviciach ako lekár, mestečko sa stalo ich druhým domovom, pravidelne ho tam navštevovali. No, rodné mesto nosil ustavične v srdci, dokonca sa pričinil o to, že architekt Dušan Jurkovič, rodinný priateľ, naprojektoval a postavil v Luhačoviciach Skalickú búdu. Samotnej Skalici veľmi pomáhal. Janko Blaho, prvý slovenský operný spevák, na otca spomína: „Otcovým pričinením založili v meste obchodnú školu, ktorá niesla i jeho meno, postavili modernú okresnú nemocnicu, a napokon jeho zásluhou stala sa Skalica okresným mestom. Pre Skaličanov i jednotlivcov urobil všetko, o čo ho požiadali, aj keď boli prípadne v inom politickom tábore. Stovky a snáď i tisíce svojich krajanov umiestnil v úradoch, továrňach alebo v iných podnikoch.“
Dr. Pavel Blaho je pochovaný na skalickom katolíckom cintoríne. Jeho činy a skutky výstižne charakterizuje epitaf od básnika Vladimíra Roya:
Žil som plápolajúc vždy
ohňom nadšenej lásky
k utláčanému rodu, v službu
sa podrobujúc,
žiaľ, však v útrobách vzplál,
keď deň sa v tieň noci schýlil
viac, že som v kruhu rodiny
svit blaha liať nemohol.