Pribina, tiež Priwina, Priuuina (* okolo roku 800 – † 861) bol vládcom Nitrianskeho kniežatstva v tridsiatych rokoch 9. storočia a prvým historicky známym kniežaťom starých Slovákov – predkov dnešných Slovákov. Jazykovedci považujú jeho meno za slovanské – prvina, čiže prvorodený syn (resp. vo význame „prvý mocný muž – prvina“), alebo ako súvisiace so slovami pribyť-pribúdať, prirastať (aj vo význame „muža, pribývajúcemu moci a slávy“). Jeho meno v dobových latinských zápisoch sa spomína ako Priwina, Priuuina (v preklade „pastorok“, „nemanželský, nevlastný syn“), z čoho niektorí starší historici usudzovali, že bol pastorkom alebo nevlastným bratom Mojmíra I, vládcu Moravského kniežatstva (iní historici však vyslovili názor, že vzhľadom na svoje neskoršie osudy nepatril k rodu Mojmírovcov).
Pribina bol rokoch 825 až 833 posledným kniežaťom samostatného Nitrianskeho kniežatstva (s dobovým pomenovaním Nitrava, rovnako ako rieka Nitra a dnešné mesto Nitra), ktoré bolo na území dnešného Slovenska (jeho západnou hranicou boli Malé a Biele Karpaty, na východe siahali hranice Nitrianska po Spiš, kde sa z tohto obdobia podarilo archeológom doložiť mocenské centrum v Čingove pri Spišských Tomášovciach. Neskôr, asi od roku 840 do 861, bol prvým kniežaťom Blatenského kniežatstva na území dnešného Maďarska a časti Rakúska, ktoré siahalo na severe od horného toku rieky Ráby a zaberalo aj územie pri rieke Dráva. Pribina bol vládcom pravdepodobne už nad kmeňového útvaru, ktorý patrí k jednej z najstarších tradícií samostatnej slovenskej štátnosti a šírenia kresťanstva na Slovensku.
Sídlom Pribinu bola Nitra (Nitrava), v ktorej mu približne v roku 828 salzburský arcibiskup Adalram vysvätil kostol na jeho dedičnom majetku Nitrava, aj keď sám Pribina bol ešte pohanom (podľa iných historikov už bol kresťanom). Bol to prvý známy kostol západných a východných Slovanov. Kostol dal Pribina vysvätiť pravdepodobne pre svoju manželku Adelaidu, „krásnu bavorskú kňažnú“ (v Bavorsku v Pasove – Passau, v dnešnom Nemecku, bolo už biskupstvo), ktorá bola pravdepodobne z vysokopostaveného vilhelmského rodu z Rezna (Regensburg, Bavorsko). V Nitre sa im narodil syn Koceľ, ktorého dal hneď po narodení pokrstiť.
Pribinu z Nitry vyhnal Mojmír I, vládca susedného Moravského kniežatstva (okolo r. 832/833), ktorý obe kniežatstvá mocensky spojil. Pribina sa aj so svojou 500-člennou družinou uchýlil ku grófovi Ratbodovi, správcovi Východnej marky (okrajové územie Franskej ríše), ktorý ho v Rezne predstavil (r. 833) franskému kráľovi Ľudovítovi Nemcovi. Na jeho príkaz ho dali vyučiť v kresťanstve (podstúpil „katechumenát“) a pokrstili v kostole sv. Martina v Traismaueri. Pre spory s Ratbodom (pravdepodobne pre nenaplnenie jeho očakávaní o reštitúciu nitrianskych nárokov) čoskoro Pribina utiekol do Bulharska, neskôr do Chorvátka (západného Slavónska; ku kniežaťu Ratimitrovi). Odtiaľ utiekol aj s družinou ku grófovi Salachovi do Korutánska (na území dnešného Slovinska). Neskôr (r. 838/839), keď sa mu podarilo – vďaka Salachovi – zmieriť s Ratbodom, dostal (na ich príhovor) od Ľudovíta Nemca Pribina do léna majetky v Dolnej Panónii pri rieke Sála (Zala, dnes v Maďarsku) pri Blatenskom jazere (asi r. 840).
Pribina si tam dal postaviť nové hradisko Blatnohrad (Moosburg), ktoré sa podľa archeologických nálezov nachádzalo neďaleko od dnešnej obce Zalavár (Maďarsko). Toto územie bolo obývané autochtónnym slovanským obyvateľstvom (podľa významného slovenského jazykovedca Jána Stanislava) – starými Slovákmi, jazykovo a kultúrne totožnými s vtedajšími starými Slovákmi, ktorí žili na území Veľkej Moravy (dnešného Slovenska a dnešnej Moravy). Pribina k spravovanému územiu pripájal ďalšie majetky a postupne ich osídľoval slovanským obyvateľstvom. Zároveň horlivo rozširoval kresťanstvo, do svojho kraja pozýval kňazov, učencov a biskupov, dal postaviť 17 kostolov (podľa iných až 20).
Za svoje aktivity Pribina celé spravované územie (kniežatstvo) získal do dedičného vlastníctva (r. 847). Vo svojom novom kniežatstve nechal postaviť aj kostol, ktorý bol v roku 850 vysvätený salzburským arcibiskupom Liupramom. Pribinov kaplán bol zároveň povýšený na archipresbytera a stal sa tak najvyšším cirkevným predstaviteľom v Pribinovom kniežatstve a zástupcom arcibiskupovej právomoci. V christianizačnej činnosti Pribinovi veľmi pomáhal aj jeho syn Koceľ (*asi 830 – † 876), ktorý v nej úspešne pokračoval aj po smrti svojho otca. Posledná nejasná správa o Pribinovi je z roku 861, podľa ktorej ho v bojoch zabili (alebo dali zavraždiť) Moravania (v boji veľkomoravského vládcu Rastislava s Karolmanom, správcom východných území Franskej ríše), odkedy jeho syn Koceľ už vystupoval ako samostatný vládca.
Pribina je našim prvým historicky doloženým kniežaťom – staroslovenským vládcom na území dnešného Slovenska.
Pavol Dinka
Spracované z prameňov Štefana Cifru