V rubrike Skalické ulice predstavujeme čitateľom historické osobnosti, podľa ktorých sú pomenované ulice v našom meste. Pokračujeme Sasinkovou ulicou, na ktorej nájdeme aj jeho rodný dom s pamätnou tabuľou. Kto bol teda František Víťazoslav Sasinek?
František Víťazoslav Sasinek (*11. decembra 1830, Skalica – †17. novembra 1914, Štajerský Hradec), patriarcha slovenskej historiografie, plodný publicista, nadaný básnik, skvelý rečník, rozhľadený politik, pohotový žurnalista, obetavý ľudovýchovný pracovník, uzrel svetlo sveta v rodine skalického ševca. Študoval v Skalici (aby uľahčil rodičom, chodil každú sobotu na kantáciu – spievať do zámožnejších rodín; jeho detskej duše sa o. i. dotkla posledná verejná skalická poprava v roku 1843, keď popravili bývalého drába Jána Danielika), následne absolvoval vyššie gymnázium v maďarskom Szolnoku a napokon štúdium filozofie a teológie v Bratislave.
Tu vznikla aj jeho básnická prvotina Pieseň o slovanských blahozvestoch, ktorú neskôr zhudobnil Mikuláš Schneider-Trnavský. Pôsobil v Tate, Pezinku a Bratislave. Po troch rokoch odišiel do Budína, kde ako prvý zo svojho vreckového príslušníka žobravej rehole upísal sto zlatých na kauciu slovenských nezávislých novín Pešťbudínske vedomosti. V Budíne napísal divadelnú hru Novoročný dárek pre dobré dietky a Spevohru vianočnú a trojkráľovú. Pre hlboké národné cítenie ho po určitom čase preložili do rakúskeho Mooru, čo urýchlilo jeho rozhodnutie opustiť kapucínsku rehoľu. Jeho žiadosti vyhoveli až roku 1864 na intervenciu banskobystrického biskupa Štefana Moyzesa.
V Banskej Bystrici vyšlo jeho prvé obsiahlejšie historické dielo Dejiny drievnych národov na území terajšieho Uhorska, v ktorom konštatoval: „Vlasť naša uhorská založená je na slovanských základoch a federatívnych zväzkoch spoločných národov Uhorska, nie ale podľa krvného výboja.“ V tom čase bol spolu s Radlinským redaktorom časopisu Cyrill a Method s prílohami Slovesnosť a Wojtech, ktorý vychádzal v Skalici. Po zvolení za tajomníka Matice slovenskej v roku 1869 prevzal aj redakciu Letopisu Matice slovenskej, kde publikoval svoje vedecké rozpravy. Po zrušení Matice slovenskej v roku 1875 sa odsťahoval do Skalice a znechutený ustavičnými príkoriami odišiel roku 1882 do Prahy. Na rodnú záhorskú hrudu sa spolu s matkou vracia najprv do Radošoviec a potom do Kútov. Záverečné roky svojho plodného života strávil v rakúskom Mariazelli a Algersdorfe.
Zakladateľom skalického kruhu v roku 1905 z Rakúska napísal: „Ó, jak blažene bych sa bol cítil, keby za doby môjho bývania v Skalici boli sa podarili také pokroky, ktoré teraz rozveseľujú moje šediny.“ Po ťažkej chorobe tíško usnul v sanatóriu v Štajerskom Hradci. Pochovali ho v neďalekom Kainbachu, odkiaľ v roku 1930 previezli jeho telesné pozostatky do Skalice a uložili ich v hrobke starobylej Kaplnky sv. Anny.