Prof. MUDr. Vavro Šrobár (*9. august 1867, Lisková – †6. december 1950, Olomouc), slovenský lekár a politik, patrí k významným osobnostiam nášho politického a spoločensko-kultúrneho života na konci 19. a v prvej polovici 20. storočia. Vyrastal v chudobnej roľníckej rodine medzi ďalšími 11 súrodencami, mimoriadne nadanie ho predurčilo na gymnaziálne štúdiá v Ružomberku, Levoči a Banskej Bystrici. Pred maturitou ho pre panslavistickú agitáciu vylúčili zo všetkých škôl v Uhorsku. Maturoval na Gymnáziu v Přerove v roku 1888. Vyštudoval Lekársku fakultu Karlovej univerzity v Prahe, kde sa zapojil do práce v spolku Detvan. Počas pražského pobytu sa stal prívržencom čechoslovakistických ideí, ktoré presadzoval T. G. Masaryk. Po skončení štúdií sa vrátil do Ružomberka, zriadil si lekársku prax, ktorú s prestávkami vykonával až do roku 1918.
V roku 1898 začal, spolu so skalickým národovcom Dr. Pavlom Blahom, vydávať časopis Hlas. Po ich vzájomnej roztržke posledné dva ročníky (1902–1904) už vydával sám. Útočil proti uhorskej politike, ale i proti martinskému centru SNS. V roku 1906 kandidoval do Uhorského snemu. Aj napriek podpore Andreja Hlinku voľby prehral. Navyše, Hlinka a Šrobár čelili obvineniu z podnecovania protimaďarských nálad, oboch poslal súd do väzenia. Šrobárova politická aktivita kulminovala v posledných mesiacoch prvej svetovej vojny, v čase stupňujúcich sa požiadaviek česko-slovenskej zahraničnej misie (Štefánik, Masaryk). Známe je jeho vystúpenie (1. mája 1918) na sociálnodemokratickej manifestácii v Liptovskom Mikuláši s čechoslovakistickou požiadavkou „samourčovacieho práva pre uhorskú vetvu československého kmeňa“.
Ako jediný Slovák pricestoval 28. októbra 1918 do Prahy a stal sa účastníkom vyhlásenia Česko-Slovenska. Národný výbor česko-slovenský vymenoval Dočasnú vládu pre Slovensko na čele s Vavrom Šrobárom, ktorá už 6. novembra 1918 pricestovala zvláštnym vlakom do Skalice. Národný umelec Dr. Janko Blaho v memoárovej knihe Zo Skalického rínku na túto udalosť spomína takto: „Ľudia čakali na železničnej stanici dlho, lebo vlak meškal skoro dve hodiny. Odovzdali kvety Dr. Šrobárovi a môjmu otcovi. Zo stanice sa išlo na námestie, pred mestským domom Dr. Šrobár vyhlásil, že československý štát preberá vládu na Slovensku. Vtedy som si do svojho denníka poznamenal: Šrobár stále fajčí cigaru, málo sa zhovára.“
Osoba Vavra Šrobára sa s mestom spája aj vďaka dátumu 4. máj 1919 – vtedy on a taliansky generál Piccione prišli do Skalice pri príležitosti sadenia Lipky slobody na námestí (údajne ju v päťdesiatych rokoch zlikvidovali). Lenže, práve tam sa dozvedeli smutnú zvesť o havárii lietadla M. R. Štefánika a museli urýchlene odcestovať do Bratislavy.
Vavro Šrobár bol za prvej republiky ministrom školstva a národnej osvety, od roku 1922 až do odchodu do dôchodku prednášal na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, kde v roku 1935 získal profesúru. V rokoch 1925 – 1935 pôsobil ako senátor za Agrárnu stranu, po vyostrení vzťahov s Andrejom Hlinkom a Milanom Hodžom sa utiahol do Trenčianskych Teplíc a v roku 1937 odišiel do dôchodku. Neskôr bol spolupredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady, dokonca predsedal slávnostnému zasadnutiu vlády v Košiciach, na ktorom vyhlásili Košický vládny program. V rokoch 1945 – 1946 zastával post ministra financií za Demokratickú stranu, neskôr založil Stranu slobody a po februári 1948, vo veku 81 rokov, prijal ministerský post vo vláde K. Gottwalda. Šrobár zostal ministrom pre zjednocovanie zákonov až do svojej smrti. Zomrel 6. decembra 1950, niekoľko dní po operácii zhubného nádoru pažeráka v olomouckej nemocnici. Pochovali ho so všetkými štátnickými poctami na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.