Slová, slová, slová, … Začíname sa topiť v ich mätúcej záplave a bolia nás v unavenej hlave. Lenže nás viaže spoločenská konvencia, bez slov sa nezaobídeme. A predsa duchovne zrelí ľudia uprednostňujú ústranie a mlčanie pred hlučnosťou tribún. Bytostne si uvedomujú zodpovednosť za slovo a poznajú jeho vnútornú energiu, umožňujúcu uvoľnením vstúpiť do reťazovej reakcie.
Najvýznamnejšie posolstvá pre ľudstvo vznikli v hĺbkach mlčania. Aj Kristus sa odobral do púšte sústrediť v sebe najčistejšiu energiu. Až potom vyriekol slová, ktoré pôsobia dodnes silnejšie ako všetky terajšie atómové reaktory sveta. Sú duchovnou energiou, ktorá pôsobí ponad stáročia.
Isteže, všetci vieme, že obyčajná ľudská spoločnosť sa bez slov, komunikácie, nezaobíde. Každý človek je však schopný uvedomiť si, že existujú slová ničiace a slová liečiace. Bohužiaľ, zavše vzniká dojem, že základom ľudskej spoločenskej konverzácie býva dôkladná analýza prehreškov našich blížnych, akoby nám pracoval za zubami skalpel. Škoda, že niet zákona, ktorý by dovoľoval používať jazyk iba ako prostriedok na liečenie duševných neduhov, na zušľachťovanie, či prvú pomoc pri úraze v medziľudských vzťahoch, prípadne ako kľúč k duši so zaseknutým zámkom zvnútra.
Neodborné, ak už nie priam zlomyseľné zasahovanie do záležitostí iných pripomína nerozvážnu hru dieťaťa: zo zvedavosti rozoberie budík a potom ujde z miesta činu – od rozhodených koliesok.
Reč by mala byť podriadená cieľu, smerovať k novej syntéze, ktorá bude obsahovať aspoň o stupienok vyššiu kvalitu ako predchádzajúci celok. Mala by nachádzať riešenie problémov, čo zvykneme nazývať dobrou radou. V duchovnej oblasti zostávame aj v dospelosti deťmi, ktoré bezradne „pokukujú“ na kopu rozhodených koliesok po spáchanom čine. A, žiaľ, ani necítime potrebu dorásť, chcieť sa vyučiť „umeniu hodinára“, vedieť nájsť chybu v zamĺknutom srdci blížneho, aby sa nám opäť živo a radostne roztikalo v dlani.
Mali by sme si uvedomiť, že naše slová môžu zanechať následky nielen v našom živote, ale aj v živote ľudí nám známych i neznámych. Môžu byť kameňom vrhnutým do priestoru a môžu zasiahnuť kohokoľvek, spätným odrazom i nás. Môžu však byť aj „chlebom na vodách“ – môžu v núdzi pomôcť komukoľvek, v psychicky hladnej situácii sa môže oň s nami podeliť ktokoľvek. Rozbime zlomyseľnosť vo vlastnom srdci a rozbijeme aj vlastné trápenie a žiaľ!