„Aké šťastie je mať každučký okamih naplnený obrovským záujmom, ktorým srdce rastie a rozširuje sa, keď človek nemôže byť k ničomu ľahostajný.“ Honoré de Balzac
Aj k tomuto šťastiu sa môžeme dopracovať len cez múdrosť. Cez poznanie, čo má v živote skutočnú cenu. Disponujeme slobodnou vôľou a domnievame sa, že sa riadime vlastnou múdrosťou. Lenže na poznanie univerzálneho systému sme ešte nedorástli. Vo svojej namyslenosti sme vypojili prijímač, ktorý by nás navigoval na našej ceste k vyššiemu poznaniu. Nesprávne sme pochopili dar slobodnej vôle. Zneužili sme ho a premárnili.
Skutočná múdrosť je vždy jemná, láskavá, chápajúca. Vie aj o trpkosti, prameniacej pri duševnom raste za poznaním, ale zároveň obsahuje aj prostriedok na jej transformáciu v inú kvalitu, ako keď plánky na jeseň zosladnú v prvých prímrazkoch a stávajú sa vyhľadávanou potravou pre vtáctvo. Týmto prostriedkom je pochopenie zákonitostí života, získané dosiahnutím takej duševnej výšky, ktorá umožňuje nadhľad, a preto dokáže v zdanlivo chaotickom svete nájsť systém. A je v nej aj dosiahnutie absolútnej slobody, ktorú získavame dobrovoľným rozhodnutím tieto životné zákonitosti rešpektovať.
Múdrosť je teda duševná vyrovnanosť, umožňujúca prepáliť aj trpkosť na užitočné plody pre ľudí. Vôbec nezávisí od výšky vzdelania, ide o inú kvalitu. Duchovnú. Ide o pochopenie naviazanosti na Božiu vôľu. A aj keď si ju uvedomujeme, často sa domnievame, že je ťažkým bremenom. Ide však o dobrovoľné rozhodnutie, o bezvýhradnú dôveru v Božie vedenie a múdrosť. Veď náš ľudský rozum nestojí v protiklade s vierou. Ľudské objavy nemôžeme chápať ako anexiu božích priestorov, ale ako zúročenie „hrivien“, ktoré sme dostali do opatery, ako použitie slobodnej vôle pri poznávaní časti Božieho celku.
Sir Isaak Newton, keď už bol v požehnanom veku, povedal jednému človeku, ktorý chcel chváliť jeho múdrosť: „Viete, som ako dieťa, ktoré sa hrá na brehu mora a zoberie tu a tam nejaký kamienok alebo škeblu, ale ten veľký oceán pravdy stále ešte leží predo mnou celý a nedotknutý.“
Závislosti človeka na Božom riadení hovoríme „nie“, ale rôznym ľudským závislostiam – na alkohole, na drogách, na hracích automatoch – vravíme „áno“. Pokus o emancipáciu ľudského rozumu zavrhnutím napojenia sa na absolútnu, univerzálnu Múdrosť môže síce viesť k dočasnej radosti z bezbožnej samostatnosti sveta, ale je to radosť záškolákov zo slobody získanej útekom od námahy skutočného poznávania, od dobrovoľnej disciplíny, ktorá dáva zmysel zákonodarstvu. Výsledky tohto úteku môžeme sledovať každodenne: útek do bezvýchodiskosti, k sebaničeniu alebo brutalite – pre získanie pocitu moci nad inými. Vždy ide iba o hľadanie náhrady za to, čomu sme dobrovoľne povedali „nie“.
Takže, čo je múdrosť? Veľké pochopenie, akí sme iba sami o sebe malí.
Eva Fordinálová