Iste si pamätáte rad príbehov o výnimočných stromoch Skalice. Nie len tých známych a historických, ale výnimočných pre každého z vás, ktorí ste svoje príbehy a vyznania poslali. Dnes na ne nadväzujeme rozprávaním pani Lidky Čuleňovej a veríme, že sa stane súčasťou inšpirácie pre ďalších z vás.
Náš stareček, Štefan Kučera, bívali ze starenkú Márijú na Horňích majíroch. Náš proto, protože mjeli tri vňučki. Dvje bili od sina Jožku a jedna ot céri Helki. Abi sa náhodú nepomílili, ket nás oslovovali, tak šeckím ríkali Milenko. Bilo to pro ňich jednoduchší, lebo si nemoseli pamatovat tri rúzné ména. Odjakživa, co si ich pamatuju, mjeli furt v hubje cigarétlu, najrači “Bystrice”, možná predtím “Zorki”. Stareček bili né enom velikí fajčár, ale aj zahradňík a vinohradňík. Na ťisíce sa dajú počítat šťepi, keré celú zimu v kuchiňi šťepovali. Bila to frankofka a nejeden skalickí vinohrad bil s ňú visaďení. Stareček šťepili aj stromki a mjeli velikú radosť, ket nás viďeli jest ovocé, keré dozrálo na “jejich” stromoch. Oňi ale ňikdi žádné nejedli. Najradši ho mjeli enom v tekutém stavje. Hrozna, ale také aj jabúčka, promjeňené na víno, marhule a trnki na marhulovicu a slivovicu. Na vodu si moc nepotrpjeli, tú mjeli enom na umívaňí.
Na dvori máme doposát marhulu, kerá je také ešťe starečková. Nekedi okolo roku 1960 tu bili zasaďené štiri, ale tri z ňich už odešli a včilkaj tu ostala posledňí. Marhule z ňí majú inačí chuť jak ti dnešňí šlechťené sorti. Nedá sa to presňe opísat, ale ket ich človjek okoštuje, tak pochopí. Nekedi jich je na stromje moc, vtedi sú menší, ale esli je jich méňej, tak sú jak pomaranče. Najlepší je vždicki tá, kerá zralá spadne vedlá vás na zem a vi ju hnet zeberete, šup s ňú do puse a šťáva krásňe teče po braďe.
Z tichto marhulí je velice dobrí aj lekvar, co oceňujú aj naše vňučki. Je mi ale velice lúto, že nemá marhulu-pokračovatelku, tak, jak máme mi. Našel bi sa ve Skalici človjek, kerí bi sa o to postaral?
Lidka Čuleňová
Foto: archív autorky