Tajomstvo troch kráľov

Krásnymi sviatkami pred koncom roka, oslavujúcimi narodenie Krista, vianočný príbeh nekončí. Jeho veľkou epizódou je sviatok Troch kráľov, či Zjavenia pána, ktorý slávime 6. januára.

Na rozdiel od samotných Vianoc, kde sa pátranie a pochybnosti sústreďujú na dátum, ktorý bol niekoľkokrát spätne dopočítavaný v súvislosti s rozvojom historického i vedeckého poznania, pri Troch kráľoch je otázok mnoho. Najdôležitejšími z nich sú: kto skutočne boli, odkiaľ prišli a čo bolo z astronomického pohľadu slávnou Betlehemskou hviezdou. K tejto téme vyšlo mnoho prác a aj ich zhrnutie s argumentami je na dosť objemnú knihu. Takže, iba stručne.

K + M + B

Tri písmená zdobia po sviatku Troch kráľov zárubne dverí po celej krajine. Celkom prvoplánovo sa ponúka ich dešifrovanie ako iniciály mien Kašpar, Melichar a Baltazár, spojené plusmi do jedného celku. Lenže nejde ani o mená, ani o matematické znamienka. Znamenie je síce skratkou, ale skratkou slov Christus mansionem benedicat – Kristus žehnaj tomuto domu. Koniec koncov, králi boli týmito menami označení až v 5. storočí. A znamienka plus sú v skutočnosti krížikmi (vo chvíli, keď sa stali plusmi, tak tretí vypadol) a predstavujú Najsvätejšiu Trojicu – Otca, Syna a Ducha Svätého.

KOĽKO VLASTNE KRÁĽOV BOLO?

V súvislosti s trojkráľovou legendou je jasné, že na cestu k miestu, kde mali nájsť práve narodeného spasiteľa sveta a ľudstva, vyrazili traja králi, mudrci, mágovia, astrológovia, či, ak chcete, tak kňazi ešte celkom inej viery. Prvú zmienku o nich nájdeme v evanjeliu sv. Matúša, ktorý ich spomína ako jediný. Nehovorí však ani o kráľoch (nazýva ich Magi, teda, mních perzského náboženstva zoroastrizmus), ani o tom koľko ich bolo. Na niektorých starých vyobrazeniach ich bola i celá skupina. U Matúša dokonca ešte nemajú ani svoje mená, tie sa objavujú až v 6. storočí. Neskôr získali postupne ešte vlastnosti, hodnosti, pôvod i farbu pleti.

DEŇ D, HODINA H

Smer a miesto vyčítali z hviezd a skrátenou verziou je, že nasledovali hviezdu, ktorá ich viedla priamo do Betlehema. Aby bolo množné vôbec hľadať, čo vlastne bolo tou hviezdou, treba poznať presne čas, v ktorom sa udalosť odohrávala. Možno to znie neuveriteľne, no už dávno pred naším letopočtom existovali pomerne presné astronomické tabuľky. Vďaka poznaniu dráh a cyklických pohybov nebeských telies bolo možné (a dnes je už oveľa presnejšie) určiť stav oblohy nad našou hlavou v konkrétnu dobu. Ako prvý sa pokúsil spätne určiť čas Kristovho narodenia opát kláštora v Ríme Dionysius Exiguus v roku 532. Dopustil sa však niekoľkých chýb, predovšetkým v prepočtoch medzi rôznymi kalendármi, a podľa ďalších výskumov a správnych prepočtov mal Ježiš v našom kresťanskom roku nula už pekných sedem rokov …

PROROCTVO TREBA NAPLNIŤ

Samotná hviezda hrá pri narodení židovského Mesiáša dôležitú úlohu, pretože to, že „jasná hviezda na oblohe oznámi jeho príchod“ bolo súčasťou starozákonného proroctva a, teda, aj jedným zo znamení, že týmto mesiášom je práve Kristus. Na oblohe bola veľmi dobre viditeľná po dlhý čas a tak mohla spoľahlivo určovať smer až do Betlehema na konci viac ako tisíckilometrovej cesty, ktorú traja králi z Perzie prekonali. Isté však je, že v skutočnosti to nebola hviezda.

TEDA, ČO SVIETILO NA CESTU?

Na prvý pohľad je odpoveď jasná. Vídame ju každé Vianoce na všemožných zobrazeniach scény klaňania sa troch mužov malému dieťaťu v jasličkách. V nich na to všetko svieti kométa. V skutočnosti s nápadom, že by Betlehemskou hviezdou mohla byť práve kométa, prišiel až taliansky maliar Giotto di Bondone (1267-1337). Ten sa pri maľovaní fresky Klaňanie pre kaplnku Scrovegni v Padove nechal inšpirovať svojím osobným pozorovaním Halleyovej kométy a povýšil krásny vesmírny objekt na jedno z najslávnejších znamení v histórii. Namaľoval ju nad jasličky a tam ostala dodnes.

V skutočnosti sa však nad Betlehemom mohla objaviť buď v roku 12 pr. n. l. alebo potom až v roku 66. Takže, kométa vypadáva z hry, i keď zo zobrazení ju už asi nedostane nikto. Ďalšou možnosťou je výbuch supernovy. Hovoríme o objekte z plazmy, ktorý pre fúziu vyčerpal zásobu vlastného paliva a začal sa zmršťovať silou vlastnej gravitácie, či o bielom trpaslíkovi, ktorý prekročil hmotnostnú medzu. V oboch prípadoch nasleduje obrovská explózia, dlho a veľmi dobre pozorovateľná. Problémom teórie je, že v období, ktoré by sme pre jej potvrdenie potrebovali, k žiadnemu výbuchu supernovy na severnej oblohe neprišlo.

VÍŤAZ – TRI V JEDNOM

Nevšedný nebeský úkaz, ktorý najvážnejšie ašpiruje na titul nášho znamenia, je konjunkcia (tesné priblíženie, na pohľad až splynutie) planét Jupiter a Saturn s Mesiacom. V roku 1603 pozoroval v Prahe opakovanie tohto javu jeden z najslávnejších astronómov, Nemec Johannes Kepler. Keď vypočítal tento jav spätne, prišiel k roku 7 pr. n. l., kedy k tomu prišlo dokonca trikrát po sebe a to dokonca v súhvezdí Rýb, ktoré je súhvezdím židovského národa. Konkrétne 29. mája, 30. septembra a 7. decembra. Vďaka posadnutosti babylonských astrológov všetko zaznamenávať, bola v roku 1925 vykopaná dvetisíc rokov stará hlinená tabuľka s priamym svedectvom Keplerových výpočtov.

TRADÍCIE, TRADÍCIE

Okrem žehnania obydlí a ich označovania svätenou kriedou sa k tomuto sviatku viaže množstvo povier a rituálov. Patrí k nim i samotná svätená krieda, ktorá mala mať ochrannú silu proti urieknutiu. Preto ju napríklad ženy v šestonedelí nosili na krku, vkladala sa deťom do kolísky a rozomletá sa pridávala dobytku do krmiva. Požehnaná voda zase chránila obydlia pred ohňom, ochraňovala včelstvo a stromom zaručovala dobrú úrodu. Práve v tento deň sa obydlia vydymovali kadidlom proti zlým duchom a podľa toho, ako rýchlo komu odhorievala svieca, ktorú zapálil, sa veštila dĺžka života. V minulosti k veľkým tradíciám patrili trojkráľové sprievody. Po nich nastalo obdobie kľudu, ktoré trvalo až do fašiangov.

VYBRAŤ SI TO NAJLEPŠIE

Podľa legendy napokon Traja králi dorazili k cieľu cesty a priniesli malému spasiteľovi to najcennejšie – zlato, kadidlo a myrhu. S odstupom dvoch tisícročí vyberajú naopak dobrovoľníci na Trojkráľovú zbierku veci, ďalej slúžiace ľuďom v núdzi. Myšlienka je na prvý pohľad úplným protikladom toho, k čomu prišlo pri stretnutí v Betleheme, no v skutočnosti je len zúžená na to najpodstatnejšie, že tí, čo majú, dávajú tým, ktorí nemajú takmer nič. Nezáleží na dôvodoch, ktoré nás k tomu vedú. Každým takýmto krokom sme však vo svojich očiach bližšie k spaseniu.

„My traja králi ideme k Vám,
šťastie, zdravie, vinšujeme Vám.
Ďaleko je cesta Vaša?
Do Betléma myseľ naša.
Čože ty čierny stojíš vzadu,
vystrkuješ na nás bradu?
Ej, ja nie som žiaden čierny,
som len od slnka opálený.
Slnko je toho príčina,
že je moja tvár opálená.
Keby´s na slnko nechodil,
nebol by´s sa tak opálil.
Maličké sme zavinuli,
do jasličiek uložili.
Dobre sa tu mávajte,
s Pánom Bohom bývajte.“