Ako dieťa som rada pozorovala nebo. V rodičovskom dome výhľad na horizont zastierali činžiaky alebo blízke stromy a tak som ho mohla v plnej kráse sledovať skôr vo vinohrade, ležiac na trávniku, alebo neskôr na horách či pobreží mora.
Nebo pozorujem dodnes, mám to šťastie, že môj domov má veľké okná, s výhľadom na vzdialený horizont, ktorému v popredí dominuje niekoľko krásnych stromov. Tak mám doma živé obrazy a každý deň iný.
Nebo je pre mňa totiž obrovská inšpirácia. Je ako zrkadlo našich životov, raz zaliate slnkom, inokedy zatiahnuté, šedivé a daždivé alebo ako pred očistnou búrkou dramatické, plné čiernych ťažkých mrakov.
Máme radi dni, keď sa nám darí. Keď sme šťastní a plní eufórie. Vieme oceniť aj dni obyčajné, keď sme spokojní v obklopení blízkymi. Vtedy oplývame radosťou. Už menej máme radi dni nudné, bezfarebné, keď nás nič pekné nečaká a zavalí nás rutina. Avšak sú aj dni, keď sa nám stavajú do cesty prekážky, prichádzajú výzvy v rôznych podobách, vďaka ktorým niečo či niekoho strácame, vtedy máme tendenciu vidieť svet dramaticky čiernobielo. O obľube takýchto dní azda nemôže byť ani reč a niekedy máme tendenciu prepadať v bolesti bezmocnosti a smútku. Tieto dni by sme z našich životov najradšej vytesnili a keď prídu, a neskôr už sú za nami, najradšej by sme za nimi vzduchotesne zatvorili dvere. Chceme na ne zabudnúť a vymazať ich zo života. Určite sa netreba v nich zbytočne zdržiavať a niekedy je človek rád, že sám vyviazne živý. Bolo by ich však škoda zo života vymazať, ani to nie je možné, oni vždy zostanú a, zahalené závesom mlčania či nevšímavosti, sú ako tieň, ktorý sa za nami stále zakráda. Čakajú na našu pozornosť, pochopenie a zatiaľ primiešavajú šedú farbu nových dní.
Je aj iná cesta ako sa k nim postaviť, aký postoj zaujať – môžeme ich prijať, otvoriť sa im a objaviť v nich krásu daru múdrosti. Vtedy sa ich farba zmení. Znie to neuveriteľne?
Nezabudnime však, že len kombináciou dažďa a slnečných lúčov môže vzniknúť kúzlo dúhy.
S úctou
smutno-radostná
Želmíra Macháčková