Rada a so zaujatím čítam v našom Skalickom Obzore príbehy skalických priezvisk, za ktorými sú osudy rodov. Každý z nich zanechal v Skalici svoju nezmazateľnú stopu a je niečím výnimočný. Niektorý už len tým ako dlho je spojený so životom mesta. Teší ma, že dnes prichádza na rad ten náš…
V prípade nášho deda Jána Macháčka a babky Prisky, rod. Dermíškovej, sa spojili dva staré skalické rody Macháčkovcov a Dermíškovcov. V našom rodokmeni je prvý písomne doložený praprapra…ded Pavol Macháček, Skaličan, ktorý si 8. 1. 1741 bral za ženu Alžbetu Michalovičovú. U Dermíškov máme prvého prapra..deda Jána Dermíška, narodeného v roku 1792. Azda preto boli obaja starí rodičia hrdí Skaličania a silný skalický patriotizmus sa cez našich rodičov preniesol na nás, všetky vnúčatá. A my ho odovzdávame ďalším pokoleniam. Dedo bol tlačiar a jeho prepojenie s 350-ročnou kníhtlačiarskou tradíciou v Skalici jeho väzbu s týmto mestom ešte umocnilo.
Jeho syn Peter, teda, náš otec, prevzal štafetu tlačiarenskej tradície v Skalici a my pokračujeme zase po ňom. A nebol by dedo správny Skaličan, keby nemal vinohrad a nerobil víno. Dedovi synovia Peter a Aleš a teraz už aj jeho vnuci pokračujú vo vinárskej tradícii i v účasti v spolku sv. Urbana. Tak ako veľa obyvateľov Skalice, dedo s babkou žili v Skalici radi. Zanechali tu svoj otlačok svojím obyčajným každodenným poctivým životom, ktorým spoločne formovali mesto. Zanechali potomkov, v nich svoje gény, nesúce lásku k rodisku, aby pokračovali v práci a oddanosti svojich predkov. Viem, že takýchto rodov je v Skalici viac. Rovnako som si vedomá, že iné rody možno práve vznikajú a ony tak isto ovplyvnia budúcnosť kdesi ďaleko pred nami a tým budúcim vštiepia lásku k rodisku, ku Skalici, jej tradíciám, histórii, aj svojim predkom, ktorí dnes stoja na novom počiatku. Javí sa to ako niečo úplne obyčajné, no v dnešnej dobe nadovšetko cenné.
S úctou
pokračujúca
Želmíra Macháčková