Dušičkový čas už býva pre mňa jedno z najkrajších období roka. Ako dieťa som síce rada chodila na cintorín osvetlený mihotajúcim sa svetlom tisícok sviečok, no inak som toto obdobie, väčšinou nevľúdneho, uzimeného a veterného počasia nemala rada. Pochmúrnej téme opúšťania a zomierania som sa radšej nevenovala, odvracala sa a čas som väčšinou iba prečkala, ba niekedy dokonca až pretrpela – do toho radostnejšieho, vianočného. Azda to znie divne, no posledné roky si už dušičkové obdobie až do predvianočného času užívam. I keď zažívam i ťažké chvíle.
Pred rokmi pomaly začali odchádzať na druhú stranu moji najbližší. Pri ich odchodoch som bola primätá dotknúť sa otázok života a smrti. Dostala som veľa odpovedí, no zároveň sa ako lavína otvárali ďalšie. V hlbinách svojho vnútra som hľadala porozumenie slovám Tonka Srholca: „Až pochopíme zmysel smrti človeka, tak jeho smrť nebola zbytočná.“ Áno, pretože, až keď pochopíme zmysel smrti, pochopíme zmysel života. A tak si s vďakou uvedomíme, že Smrť je naša veľká životná učiteľka.
V tichu našej duše môžeme objaviť aj tenké vlákenko nezomierajúcej, stále živej lásky, ktorá spája hmotný svet nás živých a ten druhý. Nehmotný svet duší našich blízkych, ktorí už ten náš opustili. Svet duší, ktorý môžeme vnímať iba našim vnútrom a ktorý sa občas poznateľným spôsobom prederie do toho nášho, hmotného a zanechá hmatateľný dôkaz o svojej existencii. A ak máme to šťastie a sme práve vnímaví, zachytíme ho. Vtedy si uvedomíme, že smrťou možno niečo končí a niečo začína, no zároveň niečo pokračuje.
Vďaka zodpovedaným otázkam, i v hľadaní ďalších odpovedí, som našla a nachádzam dary vnútorného stíšenia sa, melancholickú krásu spomienok i smútku, všadeprítomný mier a hlboký pokoj duše. Dary liečivé a toľko potrebné i v čase bolesti, keď nás niekto ďalší, blízky opustí.
Dušičkové obdobie nám svojim predurčením dáva priestor a čas na zastavenie sa, spomínanie na svojich milovaných, avšak i hľadanie pochopenia zmyslu našich životov.
Využime ho, lebo raz naša veľká učiteľka navštívi aj nás a spýta sa, či sme žili.
S úctou a vďačnosťou
žijúca Želmíra Macháčková