{"id":4490,"date":"2021-05-07T21:04:00","date_gmt":"2021-05-07T19:04:00","guid":{"rendered":"http:\/\/skalickyobzor.sk\/cms\/?p=4490"},"modified":"2021-05-07T21:12:43","modified_gmt":"2021-05-07T19:12:43","slug":"vstanem-a-zijem-dalej","status":"publish","type":"post","link":"http:\/\/skalickyobzor.sk\/cms\/vstanem-a-zijem-dalej\/","title":{"rendered":"Vstanem a \u017eijem \u010falej"},"content":{"rendered":"

Knihy s\u00fa pln\u00e9 pr\u00edbehov. Z \u010dasu na \u010das sa mo\u017eno ka\u017ed\u00fd z n\u00e1s presved\u010d\u00ed, \u017ee najzauj\u00edmavej\u0161ie a niekedy i najneuverite\u013enej\u0161ie pr\u00edbehy \u017eivota s\u00fa tie skuto\u010dn\u00e9. Pred ned\u00e1vnom sme u n\u00e1s, v Z\u00e1padotla\u010di Skalica, tla\u010dili knihu Radomila Koppa s podtitulom \u201eNejsiln\u011bj\u0161\u00ed z\u00e1\u017eitky na\u0161ich prarodi\u010d\u016f\u201c. Pri \u010d\u00edtan\u00ed pr\u00edbehov star\u00fdch \u013eud\u00ed mi pri\u0161iel na um rozhovor, ktor\u00fd som pri celkom inej pr\u00edle\u017eitosti mala so star\u0161ou \u010ditate\u013ekou Obzoru, \u017eij\u00facou v na\u0161om meste. Jej \u017eivot bol sledom \u0165a\u017ek\u00fdch sk\u00fa\u0161ok a napriek jej ne\u0161\u0165astiam (alebo mo\u017eno pr\u00e1ve kv\u00f4li nim) ma prekvapoval jej optimistick\u00fd poh\u013ead na dne\u0161n\u00fa dobu. V tejto zm\u00e4tenej dobe, v ktorej \u010dasto nariekame nad podmienkami \u017eitia, som sa rozhodla oslovi\u0165 majite\u013eku toho \u017eivota znovu a poprosi\u0165 ju, aby sa o poh\u013ead na \u017eivot podelila s nami v\u0161etk\u00fdmi. <\/em><\/strong>Ako sme s\u013e\u00fabili, nebudeme menova\u0165, lebo nie je tak d\u00f4le\u017eit\u00e9 \u010d\u00ed je to postoj k \u017eivotu, ale ak\u00fd je … V ka\u017edom pr\u00edpade pani patr\u00ed v\u010faka za jej dobr\u00fa v\u00f4\u013eu. Mo\u017eno jej slov\u00e1 bud\u00fa pre n\u00e1s v\u0161etk\u00fdch in\u0161pir\u00e1ciou pre v\u00e4\u010d\u0161iu pokoru a rozl\u00ed\u0161enie podstatn\u00e9ho od nepodstatn\u00e9ho. <\/em><\/strong>
\n\u010c\u00edtajte jej slov\u00e1:<\/em><\/strong><\/p>\n

NOV\u00c9 ZLAT\u00c9 \u010cASY<\/h4>\n

Ve\u013ea \u013eud\u00ed dnes brble, nad\u00e1va, sm\u00fati, \u017ee nevid\u00ed svoje deti a\u00a0pritom si neuvedomuje, ako je dobr\u00e9, \u017ee maj\u00fa telef\u00f3ny. Ke\u010f sa \u013eudia tr\u00e1pia, naru\u0161uj\u00fa si vlastn\u00fa psychiku a\u00a0sami si tak ubli\u017euj\u00fa. Keby som aj bola rok zatvoren\u00e1, mus\u00edme to vydr\u017ea\u0165. Mus\u00edme pochopi\u0165, \u017ee brblenie n\u00e1m nepom\u00f4\u017ee. \u017diadne obmedzenia nie s\u00fa a\u017e tak \u0165a\u017ek\u00e9. Mne to nevad\u00ed, d\u00e1 sa to pre\u017ei\u0165. M\u00e1me jedlo, teplo, vodu, to je raj na zemi po tom \u010do som pre\u017eila. E\u0161te i\u00a0dnes sa trasiem, ke\u010f vid\u00edm filmy z\u00a0druhej svetovej vojny. V\u0161etko to znova pre\u017e\u00edvam. Bola som die\u0165a, mnoh\u00e9mu som nerozumela a\u00a0ve\u013ea veci st\u00e1le neviem, ale \u010do si pam\u00e4t\u00e1m, to je dodnes ve\u013emi \u017eiv\u00e9, a\u00a0\u0165a\u017eko sa spom\u00edna.<\/p>\n

BOLA SOM LEN DIE\u0164A<\/h4>\n

Ke\u010f za\u010dala vojna, \u017eili sme v Mn\u00ed\u0161ku nad Hnilcom. Boli sme karpatsk\u00ed Nemci. Bolo tam ve\u013ea Nemcov a Ma\u010farov. Mama bola Nemka, otec Ma\u010far. Av\u0161ak v\u0161etci sme vedeli po slovensky. Slovensko bol n\u00e1\u0161 domov. Odrazu sme nepatrili nikam. V tom vojnovom stave Nemci odoberali deti. Pri\u0161li n\u00e1kladn\u00e9 aut\u00e1 a zbierali deti po rodin\u00e1ch. N\u00e1s zachr\u00e1nilo, \u017ee sme mali za z\u00e1hradou tetu. Bola bezdetn\u00e1 a tam sme sa schovali. Vtedy sme sa e\u0161te zachr\u00e1nili. V jeden de\u0148 predsa len ozbrojen\u00ed Nemci zab\u00fachali na dvere. Behom polhodiny mama musela zbali\u0165 seba, m\u0148a, sedemro\u010dn\u00fa, p\u00e4\u0165ro\u010dn\u00fa sestru a babku. Sama mama mala tridsa\u0165tri rokov. Autami n\u00e1s odviezli rovno do Zakopan\u00e9ho, kde n\u00e1s zlo\u017eili na l\u00fake. Bol november a spali sme vonku. \u010eal\u0161\u00ed de\u0148 n\u00e1s nalo\u017eili do voz\u0148ov pre dobytok a viezli n\u00e1s nieko\u013eko dn\u00ed. Von nesmel nikto. Boli sme hladn\u00ed, vykon\u00e1vali sme potrebu tam, kde sme boli a medzi nami boli m\u0155tvi. Nemci sa divili, \u017ee rozpr\u00e1vame nemecky, ale nikoho nezauj\u00edmalo pre\u010do. V akejsi stanici m\u0155tvych vyh\u00e1dzali a n\u00e1s odvliekli do Osvien\u010dimu. Bolo tam ve\u013ea barakov a m\u00e1lo mu\u017eov, a ak, tak star\u00fdch. Mlad\u00fdch vytriedili inde a u\u017e sme ich viac nevideli. Bola som len die\u0165a a\u00a0ni\u010domu som nerozumela. S\u0165ahovali n\u00e1s z\u00a0baraku do baraku, star\u00fdch a\u00a0chor\u00fdch bili a\u00a0mlad\u0161\u00edch, ktor\u00ed pom\u00e1hali nemoh\u00facim, bili tie\u017e. Bili, bili a\u00a0bili\u00a0… V\u0161etk\u00fdch vid\u00edte iba narieka\u0165, zomiera\u0165. Strach, strach, len strach. Ni\u010domu som nerozumela, plakali sme so sestrou od hladu, ale bola som pod ochrann\u00fdmi kr\u00eddlami mamy. Keby som nebola s\u00a0mamou, nepre\u017eijem.<\/p>\n

HLAD, ZIMA A\u00a0STRACH<\/h4>\n

Jes\u0165 sme dostavali neol\u00fapan\u00fa surov\u00fa, nastr\u00fahan\u00fa sparen\u00fa repu, alebo kapustov\u00fa vodu. Ob\u010das zemiakov\u00fa, ale do cel\u00e9ho kotla dali p\u00e1r zemiakov, chlieb sme nepoznali. Boli sme \u0161pinav\u00ed, zav\u0161ivaven\u00ed. \u0160atov\u00e1 vo\u0161 bola \u00fazka, siv\u00e1 a vlasov\u00e1 tlst\u00e1. Boli sme tak ve\u013emi hladn\u00ed, \u017ee sme mali chu\u0165 tie tlst\u00e9 v\u0161i zjes\u0165. Ke\u010f niekto zomrel, ostatn\u00ed si rozobrali jeho \u0161aty a top\u00e1nky a obliekli si to. Babka bola chor\u00e1, mama sa starala, aby nenariekala, inak by ju zobrali. Star\u00ed a nemoh\u00faci spali na doln\u00fdch pri\u010dniach, mlad\u00ed hore. Na zemi sme spali s\u00a0mamou aj my, deti, lebo z\u00a0hornej pri\u010dne by sme spadli. Bolo mi jedno kde, ja som sa c\u00edtila v\u00a0bezpe\u010d\u00ed, bola som pri mame. Na zemi sme sa tla\u010dili v\u0161etci k\u00a0sebe, len aby sme mali aspo\u0148 trochu tepla.<\/p>\n

AJ VOJNA M\u00c1 KONIEC<\/h4>\n

Mali sme \u0161\u0165astie, \u017ee sme sa do\u010dkali konca vojny. Nevedeli sme v\u0161ak, \u017ee u\u017e je koniec. Nebolo \u017eiadne r\u00e1dio, nemali sme \u017eiadne inform\u00e1cie. Len odrazu Nemci zmizli. V\u017edy st\u00e1le vrieskali a bili n\u00e1s za ka\u017ed\u00fa mali\u010dkos\u0165 a naraz bolo ticho. Vy\u0161li sme von a v\u0161etko bolo pr\u00e1zdne. Vytvorili sme skupinky asi po \u0161es\u0165desiatich \u013eu\u010foch a pustili sme sa pe\u0161o domov. Netu\u0161\u00edm, ako sme sa dostali do \u010ceskej Lipy, len si pam\u00e4t\u00e1m, \u017ee sme cel\u00e9 dni len i\u0161li a i\u0161li. Pri\u0161li sme tam do \u0161koly a dali sme sa tro\u0161ku do poriadku. Ka\u017ed\u00fa chv\u00ed\u013eu sme v\u0161ak museli uteka\u0165 do pivnice ukry\u0165 sa pred bombardovan\u00edm. Raz som presedela n\u00e1let pri \u010dloveku, ktor\u00fd bol m\u0155tvy. O hygiene a jedle ani nie je \u010do hovori\u0165. Potom sme putovali \u010falej. Ob\u010das sme i\u0161li dve tri zast\u00e1vky vlakom a tak sme do\u0161li do Ru\u017eomberka. Sedeli sme na laviciach pred n\u00e1dra\u017e\u00edm a tam u\u017e hliadkovali Rusi. Nedalo sa \u00eds\u0165 \u010falej vlakom, lebo Nemci vyhodili most, aby Rusi nemohli za nimi a tak sme \u010dakali. Pri\u0161iel Rus k star\u00e9mu dedkovi, sediacemu ved\u013ea m\u0148a a\u00a0nie\u010do sa p\u00fdtal. My sme nikto nevedeli rusky, dedko odpovedal nemecky. Nie\u010do sa dohadovali nemecky a\u00a0odrazu Rus pri mne toho dedka odstrelil. M\u0155tvy\u00a0sa zvalil na m\u0148a …<\/p>\n

Dostali sme sa do Margecian. V\u00a0Margecanoch boli hliadky so samopalmi, u\u017e Slov\u00e1ci. Presne neviem kto to bol, asi odboj\u00e1ri. Bola som die\u0165a, pre m\u0148a to boli na\u0161i civilisti so zbra\u0148ami. My v\u00a0handr\u00e1ch, napoly bos\u00ed, vychudnut\u00ed \u2013 odvliekli n\u00e1s n\u00e1sil\u00edm do ka\u0161tie\u013ea, tam sme prespali na p\u00f4de. Poni\u017eovali n\u00e1s, pre zmenu za to, \u017ee sme boli Nemci. Druh\u00fd de\u0148 n\u00e1s odviedli na n\u00e1dvorie do kolk\u00e1rne, zvliekli z\u00a0n\u00e1s \u0161aty, sp\u00e1lili ich, odv\u0161ivili, n\u00e1s umyli,\u00a0obliekli a\u00a0dali n\u00e1m najes\u0165. Rozdelili n\u00e1s a\u00a0pozatv\u00e1rali. U\u017e sme sa v\u0161ak mohli um\u00fdva\u0165, napi\u0165, najes\u0165, tak to u\u017e nebolo tak\u00e9 hrozn\u00e9 ako v\u00a0l\u00e1gri.<\/p>\n

ZASE NA \u00daTEKU<\/h4>\n

Otec bol v americkej arm\u00e1de, spolubojovn\u00edci ho volali do Ameriky, on \u0161iel v\u0161ak domov, za nami, veril, \u017ee n\u00e1s n\u00e1jde. Vr\u00e1til sa, h\u013eadal n\u00e1s doma, ale nena\u0161iel. U\u017e sa vedelo, \u017ee na Turzove je t\u00e1bor. My sme mohli \u00eds\u0165 z Osvien\u010dimu do Nemecka, ale mama nechcela, \u017ee by n\u00e1s tam otec nena\u0161iel. Tak sa rozhodla \u00eds\u0165 s nami domov, i ke\u010f na v\u00fdchode boli e\u0161te ve\u013ek\u00e9 boje. Ke\u010f n\u00e1s dr\u017eali v\u00a0Turzove v\u00a0ka\u0161tieli, mama poviazala prestieradla a\u00a0z\u00a0poschodia z\u00a0balk\u00f3nika n\u00e1s p\u00fa\u0161\u0165ali dole, von \u2013 najsk\u00f4r m\u0148a, potom sestru a\u00a0nakoniec chor\u00fa babku. Po jednom n\u00e1s mama vodila do lesa. Na\u0161\u0165astie to tam poznala, lebo v\u0161ade boli hliadky. Bol m\u00e1j 1945, bola jasn\u00e1 noc. Posadila ma pod jedli\u010dku pod brehom a\u00a0vr\u00e1tila sa po sestru. Sedela som tam sama, ponad m\u0148a chodila str\u00e1\u017e. Mama n\u00e1s tak postupne povodila do lesa. Pre\u0161li sme cez most. Netu\u0161\u00edm ako n\u00e1s previedla, lebo ten most bol str\u00e1\u017een\u00fd. Len si pam\u00e4t\u00e1m ako sme i\u0161li nocou a\u00a0za mostom sme sa stretli v\u00a0lese s\u00a0otcom. Nevideli sme sa viac ako rok. Dodnes je mi z\u00e1hadou ako to s\u00a0mamou zorganizovali, nikdy sme sa k\u00a0tomu nevr\u00e1tili. Nebavili sme sa o\u00a0tej dobe, nechceli sme.<\/p>\n

Putovali sme v\u017edy len v noci, cez de\u0148 sme sa schov\u00e1vali v kop\u00e1ch sena, preto\u017ee v\u0161ade boli banderovci. Pred vojnou otec chodil cez les a dolinou k rodi\u010dom. Br\u00e1val ma tie\u017e, tak som bola zvyknut\u00e1 chodi\u0165. Banderovcom sme sa vyhli a vy\u0161li sme tak a\u017e na Medzevsk\u00e9 H\u00e1mre a dole sme zi\u0161li na stanicu v Medzeve. Rodina n\u00e1s \u010dakala na bicykloch a na nich n\u00e1s v\u0161etk\u00fdch previezli do Moldavy. Ke\u010f u\u017e sme boli u babky v Moldave, bolo dobre. Mala kravu, sliepky, mohli sme sa umy\u0165 a ka\u017ed\u00fd de\u0148 sme si oprali \u0161aty. Ke\u010f n\u00e1s k\u00fapali v plechovej vani na dvore, tak sme sa c\u00edtili \u0161\u0165astne. Pripadali sme si ako v siedmom nebi, aj ke\u010f sme mali so sestrou jedny tepl\u00e1ky, jedno tri\u010dko, jedny tenisky. Ja som ich mala do \u0161koly doobeda, ona poobede, ale boli sme rady, \u017ee sme v\u00f4bec mohli do \u0161koly \u00eds\u0165! \u017dili sme ve\u013emi skromne, ale v porovnan\u00ed s l\u00e1grom … Dnes sme rozmaznan\u00ed, rob\u00ed n\u00e1m probl\u00e9m uskromni\u0165 sa a pritom si m\u00e1lo v\u00e1\u017eime, \u010do mame. Viem, \u017ee ka\u017ed\u00fd m\u00e1me in\u00e9 \u0165a\u017ekosti, mlad\u00e9 rodiny maj\u00fa hypot\u00e9ky, je m\u00e1lo pr\u00e1ce. Ka\u017ed\u00fd m\u00e1me nie\u010do, ale v\u0161etko sa da pre\u017ei\u0165.<\/p>\n

POSLEDN\u00dd Z\u00a0DOMOVOV<\/h4>\n

Od mamy to musela byt obrovsk\u00e1 odvaha vies\u0165 n\u00e1s t\u00fdm lesom a mostom, pln\u00fdch str\u00e1\u017e\u00ed. Myslela som na to v\u017edy, ke\u010f som tam nesk\u00f4r rada chodievala na huby. Pozn\u00e1m ten les, kde je dnes rekrea\u010dn\u00e1 oblas\u0165, aj chodn\u00edky v \u0148om. Je tam to\u013eko \u010du\u010doriedok, ako modr\u00e9 more. \u017divot ubehol a\u00a0nebol jednoduch\u00fd. Jedin\u00e9, \u010do ma za vojny zachr\u00e1nilo, bolo, \u017ee som bola s\u00a0mamou a\u00a0potom som ju mala pri sebe a\u017e do jej 99 a\u00a0pol rokov. Mala som dvoch synov. Cel\u00fd \u017eivot som \u0161etrila, aby sme mali dostatok. Po robote som chodila aj na tie \u010du\u010doriedky a\u00a0pred\u00e1vala som ich, aby som nebola na starobu na nikoho odk\u00e1zan\u00e1. Dostala som v\u0161ak por\u00e1\u017eku, mohla som len jes\u0165 a\u00a0rozpr\u00e1va\u0165, chodi\u0165 som nemohla. Staral sa o\u00a0m\u0148a syn, ktor\u00fd disponoval mojimi financiami. Bol inteligentn\u00fd, modr\u00e9 z\u00a0neba by mi zniesol. Ke\u010f som i\u0161la do penzi\u00f3nu, bolo to r\u00fdchlo. \u010cakala som, kedy bude vo\u013en\u00e9 miesto a\u00a0odrazu, v\u00a0sobotu syn pri\u0161iel a\u00a0ozn\u00e1mil mi, \u017ee je vo\u013en\u00e9 a\u00a0v\u00a0pondelok nastupujem. Bolo to nar\u00fdchlo, pobalila som sa, v\u00a0pondelok zamkla byt a\u00a0i\u0161la. Pripom\u00ednalo mi to ako ke\u010f sme i\u0161li do l\u00e1gru \u2013 zamkli sme za v\u0161etk\u00fdm a\u00a0i\u0161li. Nesk\u00f4r som zistila, \u017ee syn v\u0161etko pregembloval. Nakoniec si zobral \u017eivot. M\u00e1m e\u0161te druh\u00e9ho syna, v\u00a0Taliansku. Vnu\u010dky jednu na v\u00fdchode a\u00a0druh\u00fa v\u00a0Prahe. V\u00a0Skalici som sama.<\/p>\n

\u017dI\u0164 V\u00a0KA\u017dDEJ CHV\u00cdLI<\/h4>\n

Tu, v\u00a0zariaden\u00ed sa m\u00e1me dobre. Som za to v\u010fa\u010dn\u00e1. \u017diadne zm\u00e4tky, v\u0161etko funguje. V\u00a0porovnan\u00ed s\u00a0t\u00fdm chaosom, \u010do je dnes v\u00a0spolo\u010dnosti, u\u00a0n\u00e1s v\u00a0zariaden\u00ed je dobre. \u00c1no, sme smutn\u00ed, sme tu sami, odrezan\u00ed, ale kontakt m\u00e1me. S\u00fa telef\u00f3ny, skype, … vych\u00e1dzaj\u00fa n\u00e1m v\u00a0\u00fastrety ako sa len d\u00e1. U\u017e len, aby sme boli zdrav\u00ed. Samozrejme, \u017ee ob\u010das si popla\u010dem, ale treba sa potom zobra\u0165 a\u00a0\u00eds\u0165 \u010falej. Bojujem. Aj koronu som dostala, schudla som, nevl\u00e1dala som jes\u0165, mala som \u0165a\u017ek\u00fd ka\u0161e\u013e. Nevedela som chodi\u0165, nevl\u00e1dala som udr\u017ea\u0165 r\u00fdchlovarn\u00fa kanvicu, ale pre\u017eila som, aj koronu. U\u017e zasa var\u00edm a\u00a0pe\u010diem. \u017divot ide \u010falej, \u017ei\u0165 mus\u00edme. Prirovn\u00e1vam sa k\u00a0t\u00fdm, \u010do sa maj\u00fa hor\u0161ie. Ja m\u00f4\u017eem jes\u0165, pi\u0165, chodi\u0165 a\u00a0m\u00e1m teplo.<\/p>\n

AJ TELO AJ DU\u0160U<\/h4>\n

Kde som zobrala silu? \u010eakujem Bohu, \u017ee to dok\u00e1\u017eem v\u0161etko znies\u0165 a\u00a0zvl\u00e1dnu\u0165. Ur\u010dite ma mnohokr\u00e1t v\u00a0\u017eivote zachr\u00e1nila kond\u00edcia. Aj na ceste domov z\u00a0l\u00e1gru, aj po por\u00e1\u017eke. V\u017edy sme chodili po lesoch, nesk\u00f4r som ve\u013ea \u0161portovala, mala ve\u013ea turistiky, st\u00e1le som bola v\u00a0pohybe a\u00a0ke\u010f som potom nemohla chodi\u0165, a\u00a0u\u010dila sa znova, to ma asi zachr\u00e1nilo. Dnes u\u017e zase chod\u00edm, a\u00a0r\u00fdchlo, i\u00a0ke\u010f s\u00a0chod\u00edtkom.<\/p>\n

Nie v\u0161ak iba telo, ale aj du\u0161u treba k\u0155mi\u0165. Je skuto\u010dn\u00fdm balzamom na du\u0161u \u00eds\u0165 po lese pri v\u00fdchode slnka a\u00a0pozorova\u0165 pavu\u010dinky, po\u010du\u0165 ticho v\u00a0lese. Ke\u010f som aj nevl\u00e1dala chodi\u0165, dala som sa vyviez\u0165 do lesa a\u00a0i\u0161la som aspo\u0148 trochu cesti\u010dkou, s\u00a0dvomi barlami, zbierala som bylinky. Vn\u00edmam t\u00fa kr\u00e1su, ka\u017ed\u00fd l\u00edstok obdivujem, rozprav\u00e1m sa so stromami a\u00a0pozer\u00e1m do neba. Pr\u00edroda n\u00e1s vylie\u010di. Nie je to v\u017edy \u013eahk\u00e9, ale ne\u013eutujem sa, nenariekam nad sebou. Aj mne je niekedy \u0165a\u017eko, aj si popla\u010dem,
\nale potom vstanem a\u00a0\u017eijem \u010falej.<\/p>\n

\u017delm\u00edra Mach\u00e1\u010dkov\u00e1<\/em><\/p>\n","protected":false},"excerpt":{"rendered":"

Knihy s\u00fa pln\u00e9 pr\u00edbehov. Z \u010dasu na \u010das sa mo\u017eno ka\u017ed\u00fd z n\u00e1s presved\u010d\u00ed, \u017ee najzauj\u00edmavej\u0161ie a niekedy i najneuverite\u013enej\u0161ie pr\u00edbehy \u017eivota s\u00fa tie skuto\u010dn\u00e9. Pred ned\u00e1vnom sme u n\u00e1s, v Z\u00e1padotla\u010di Skalica, tla\u010dili knihu […]<\/a><\/p>\n<\/div>","protected":false},"author":2,"featured_media":17,"comment_status":"closed","ping_status":"closed","sticky":false,"template":"","format":"standard","meta":{"footnotes":""},"categories":[10],"tags":[],"class_list":{"0":"post-4490","1":"post","2":"type-post","3":"status-publish","4":"format-standard","5":"has-post-thumbnail","7":"category-zaujalo-nas"},"_links":{"self":[{"href":"http:\/\/skalickyobzor.sk\/cms\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/4490","targetHints":{"allow":["GET"]}}],"collection":[{"href":"http:\/\/skalickyobzor.sk\/cms\/wp-json\/wp\/v2\/posts"}],"about":[{"href":"http:\/\/skalickyobzor.sk\/cms\/wp-json\/wp\/v2\/types\/post"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"http:\/\/skalickyobzor.sk\/cms\/wp-json\/wp\/v2\/users\/2"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"http:\/\/skalickyobzor.sk\/cms\/wp-json\/wp\/v2\/comments?post=4490"}],"version-history":[{"count":1,"href":"http:\/\/skalickyobzor.sk\/cms\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/4490\/revisions"}],"predecessor-version":[{"id":4491,"href":"http:\/\/skalickyobzor.sk\/cms\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/4490\/revisions\/4491"}],"wp:featuredmedia":[{"embeddable":true,"href":"http:\/\/skalickyobzor.sk\/cms\/wp-json\/wp\/v2\/media\/17"}],"wp:attachment":[{"href":"http:\/\/skalickyobzor.sk\/cms\/wp-json\/wp\/v2\/media?parent=4490"}],"wp:term":[{"taxonomy":"category","embeddable":true,"href":"http:\/\/skalickyobzor.sk\/cms\/wp-json\/wp\/v2\/categories?post=4490"},{"taxonomy":"post_tag","embeddable":true,"href":"http:\/\/skalickyobzor.sk\/cms\/wp-json\/wp\/v2\/tags?post=4490"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}