Sme občianske noviny a radi zdôrazňujeme, že Skalický Obzor tu nie je „pre vás“, ale je váš. Preto nás teší každý príspevok, ktorým by sme mohli začať: Dostali sme od našej čitateľky (čitateľa) list, v ktorom sa zdôveruje so svojou skúsenosťou zo života v našom spoločnom meste … Ešte potešujúcejšie je, ak je jeho obsah inšpirujúci a môžeme ho dať všeobecne za príklad. Presne taký list nám prišiel od pani Danky Kubovej.
DOMOV JE TAM KDE ŽIJEŠ
Hoci som sa v Skalici nenarodila, žijem tu už 65 rokov, a tak sa Skaličankou cítim. Toto mesto mi svojou krásou a atmosférou prirástlo k srdcu. Je jedným z najkrajších miest na Slovensku. Tvrdí to aj veľa mojich známych z našej republiky, ale aj moja návšteva z ďalekej Líbye.
Pred dvomi rokmi som sa presťahovala na ulicu Lúčky. Byt je síce krásny, ale bez balkóna, ktorý mi veľmi chýba. Okolie pred bytovkami je zanedbané, len zopár obyvateľov priložilo ruku k dielu a priestor pred bytovkou skrášlili. Vzala som si príklad od priateľky, ktorá má krásne upravenú plochu pred vedľajším bytovým domom. Pokopala som kúsok zatrávnenej plochy, upravila dva pruhy, kde som chcela vysiať trvalky. Pre začiatok som vysadila len zopár okrasných tráv. Keď som navrhla susedom, aby sme to spoločne upravili, jednoznačne sa vyjadrili, že je to mestské, nech sa stará mesto.
Vysadené okrasné trávy sa pekne ujali, začali rásť, keď som prišla na to, že akosi začali žltnúť. Trávnik naokolo bol tiež zožltnutý. Preto som kontaktovala SMM, či náhodu nerobili nejaký postrek. Dostala som zápornú odpoveď, no po krátkej debate mi ponúkli, že s realizáciou úpravy zanedbaného trávnika poradia a pomôžu. S vďakou som to prijala. Dlho netrvalo, trávnik rozryli a hlinu preosiali. Hromada preosiatej zeminy sa však začala zmenšovať. Pátrala som po tom a keď som náhodou zistila, kto si hlinu bral, snažila som sa to vyriešiť v dobrom. Doslova ma uzemnila poznámka, že prečo by si hlinu nemohli zobrať, „však je to všetkých“….
NAJHORŠIA HORŠIA JE ĽAHOSTAJNOSŤ
Priviezli kompost a začala som realizovať svoju predstavu krásnej predzáhradky. Vysadila som okrasné trávy, kvitnúce rastliny. Bola som veľmi milo prekvapená, keď susedia prispeli rastlinkami. Kvietky sa pomaly rozrastali, aké však bolo moje prekvapenie, keď som pristihla priamo nad okrasnou trávou malého psíka bez vôdzky, bez známky, aj obojka. Samozrejme, po jeho častých návštevách rastlinka zahynula. Majiteľka pravidelne psíka vypustila samého von a psík si veselo šafáril nielen pred naším domom, ale aj v priateľkinej záhrade. Psík sa však správa rovnako aj keď majiteľka ide s ním. Pani pozerá na psa ako ničí rastliny a vôbec ju to netrápi. A nie je sama.
Naopak moja chvála patrí rómskym spoluobčanom. Nielenže kvety neničia, ale pomáhajú. Rómske deti si vodia psíkov na vôdzke, dávajú pozor, aby nevbehli do rozkvitnutého záhona. Ani mladé mamičky nedovolia svojim ratolestiam kvietky trhať. Deti sa dokonca ponúkli, že ak budem potrebovať pomoc, rady prídu. Moja veľká vďaka patrí aj susede Lenke z vedľajšej bytovky, sestričke z nemocnice. Sama sa ponúkla s pomocou a aj s kolegyňou sestričkou darovali veľa rôznych rastliniek. Zo svojho balkóna rada sleduje ako záhradka krásne rozkvitá, hýri pestrými farbami. Myslím si, že keby sme sa správali všetci takto, hneď by bolo mesto a svet krajší.
Obraciam sa a prosím všetkých majiteľov psíkov, aby svojim miláčikom nedovolili ničiť to, o čo sa iní starajú, veď to nerobíme len pre seba. Mesto nemá ani toľko financií, ani pracovníkov, aby udržovalo priestor pred každým domom. Predsa, my žijeme v bytoch, my máme buď krásne upravené alebo nevzhľadné a špinavé priestory pod vlastnými oknami. Keď každý len maličkosťou prispeje, bude naše mesto ešte krajšie než je teraz. Ďakujem v mene svojom aj všetkých, čo sa o záhony starajú.
Danka Kubová