
Dávnejšie som videla kreslený obrázok, na ktorom bola široká lávka. Jedna polovica ležala na vysokom útese, druhá čnela nad priepasťou. Na polovici, položenej na zemi stál v pokoji zástup postavičiek. Na druhom konci lávky, nad priepasťou, stála jedna postavička. Vďaka váhe masy tá nad priepasťou mala pocit istoty. Bola otočená tvárou k mase, pozerali sa vzájomne priamo do očí. Prebiehala medzi nimi akási tichá komunikácia. Neviem o čom komunikovali v tom nemom obrázku.
Možno zafungovala životná skúsenosť, avšak zrazu sa mi pred očami tá osamotená postavička na konci lávky začala krútiť, vykrikovať, točiť sa k ostatným ľuďom chrbtom a tak odvrátená sa uškŕňala. Nato nezostali v pokoji ani postavičky na druhej strane lávky. Postupne ich zopár prešlo k tej osamotenej nad priepasťou a tak, ako ona, začali ignorovať ostatných. Občas sa niekto z malej skupinky nad priepasťou otočil k zástupu na druhej strane a školeným širokým úsmevom sa na nich usmial. Z veľkej skupiny na brehu sa už nešíril pokoj, ale postupne sa pokrikmi začali dožadovať, aby s nimi niekto otvorene komunikoval a vysvetlil im, čo to znamená. Nikto však nereagoval a tak z masy ľudí začali niektorí postupne odchádzať a opúšťať lávku. Postavička nad priepasťou a malá skupinka okolo nej si ani nevšimli čo sa deje a že sa možno blíži ich koniec.
Rozmýšľala som, čo ešte drží na mieste tých pár zotrvávajúcich postavičiek, vďaka ktorým skupinka stojí naďalej na lávke nad priepasťou. Ešte stále bez pocitu ohrozenia. Napadlo mi, že strach. Z čoho? Ten strach slabol, lebo odchádzali ďalší a ďalší…
Neviem ako to nakoniec dopadlo. Či dav odišiel celý a ani ako dopadla skupinka nad priepasťou. Možno sa skupinka otočila späť k svojim ľuďom, aby ich vypočula, možno nie. Alebo, jednoducho zostala na vyčnievajúcom konci lávky celkom sama a nakoniec skončila na hlbokom dne histórie.
Moje myšlienky sa vrátili ku mne a pred sebou som opäť videla obrázok s rovnováhou toho momentu. Obrázok, ktorý v sebe skrýval toľko tak jednoduchej pravdy a toľko možností. Na oboch stranách.
S úctou
odchádzajúca
Želmíra Macháčková