Nielen ja už dlho vnímam v našom meste rastúce napätie, delenie sa na tábory. Jednou z veľkých príčin je netolerancia k odlišným názorom a vzťahovačnosť. Buď „si s nami,“ alebo „si proti nám“ neprispieva konštruktívnemu riešeniu problémov.
V tomto postoji vzniká napätie a zárodok boja. A z boja nikdy nevzišlo nič dobré. Ja vidím riešenie v zmene postoja – nechápať iný názor ako osobný útok, ale ako iný pohľad na vec a možnosť rozšírenia vlastných poznaní. Cesta vedie cez vzájomné načúvanie – načúvanie k pochopeniu a komunikácii. Presvedčiť, nie zničiť, by malo byť snahou a dôsledkom stretu rôznych názorov. Aj v tomto by nám mohol byť vzorom náš rodák Anton Srholec.
Aspoň pre mňa osobne veľkým vzorom bol a je. Obyčajný človek, no s veľkým O! Človek, ktorý to, čo hlásal, to i žil. V jednom spoločnom rozhovore s ním na túto tému zaznela jeho myšlienka „Vítajme rozdielnosť medzi ľuďmi, aj sa pohádajme, ale s láskou a nedajme priestor nenávisti.“
Myšlienka tak krásna a jednoduchá, až ma zahanbuje, ako sme (vo všeobecnosti) jej obsah vytlačili zo života. Preto si ju, verím, že s jeho dovolením, požičiam ako motto tohto mesačníka, aby sme ju mali stále na očiach. Ako smerovka ukazuje cestu z bludného kruhu von. Na tej ceste nás čaká vzájomné uznanie našich individualít a otvorenosť k prijímaniu rozdielnosti názorov, lebo vďaka iným pohľadom sa rozšíria naše vlastné obzory a výsledkom je optimálne riešenie. K tomu je však treba rozvíjať schopnosť vzájomného načúvania si, snahy o pochopenie a ochotu komunikovať.