Skalické ulice – Nešporova

Mirko Nešpor Foto: archív Záhorského múzea v Skalici

Mirko Nešpor (* 28. 9. 1924, Skalica – †17. 12. 1944, Bratislava) bol antifašista, účastník a hrdina Slovenského národného povstania, ktorého 75. výročie úmrtia si v tomto období pripomíname. Narodil sa ako jedno z piatich detí Antona Nešpora a Ľudmily Nešporovej, rodenej Korčákovej v Skalici, neskôr sa spolu s rodičmi presťahoval do Holíča. Ako študent skalického gymnázia rád navštevoval skromný domček starého otca hneď vedľa jezuitského kostola. Po maturite začal študovať na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Po skončení prvého ročníka v lete 1944 odišiel na prázdninovú prax na stavbu Oravskej priehrady v Ústí nad Oravou.

Tam sa počas SNP podieľal na organizovaní a zakladaní národných výborov v obciach na Orave, niekoľkokrát sa zapojil so zbraňou v ruke do ozbrojeného boja, naposledy v októbri v Nízkych Tatrách, kde ochorel a na odporúčanie velenia jednotky sa vrátil do rodiska. Ukrýval sa u dedka a u gymnaziálneho spolužiaka, ktorý mu ponúkal úkryt vo vinohradníckej búde. Nebojácny Nešpor však prijatie ponuky stále odkladal, až ho 13. decembra 1944 gardisti brutálne prepadli pri nástupe do vlaku v Skalici a odvliekli do budovy niekdajšej meštianskej školy. Tu ho podrobili rafinovanej tortúre, pri ktorej by bezmála zahynul, keď sa rozzúril veliteľ pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy, lebo duchaprítomný Mirko zhltol svoj kolibrí zápisník, ktorého sa mučitelia chceli zmocniť.

Na druhý deň ho premiestnili zo Skalice do fašistickej mučiarne na Vlčkovej ulici v Bratislave, kde ho v sychravej noci zo 16. na 17. decembra 1944 v pivničnej cele obesili. Podľa oficiálnej, jednoznačne klamlivej správy spáchal samovraždu obesením. Paradoxne, v čase smrti mal ruky pevne zviazané reťazou, ktorá sa mu zarezala hlboko do rúk, rany boli také bolestivé, že nemohol rukami ani pohnúť. Pravdu umlčať nemohli … Pochovaný je na cintoríne v bratislavskom Slávičom údolí.

Nešporov príbeh neskôr inšpiroval Skaličana Ivana Mojíka, známeho básnika a literárneho kritika, ktorý dal tejto hrdinskej rapsódii poetickú podobu a nazval ju Pieseň o Mirkovi Nešporovi, z ktorej vyberáme:

Rok štyridsiaty štvrtý
Skalicou temne znie.

Ulicou Nešpor kráča.
Komusi niesol zvesť,
správu, že možno začať
rad nebezpečných ciest,
že povstalci sú v horách
a že sa vrátia späť
jak búrka z hlbín mora,
jak chlapská odpoveď!

Odovzdal správu. Ide
cestou na stanicu.

Uhni, Mirko, zmizni
pred čiernym mundúrom!
Máš ešte mnoho práce
dlho žiť …