Stopäťdesiat rokov s Okánikom

Ľudovít Okánik
Archív: Helena Jurasovová-Blahová

Ľudovít Okánik je jedným z najväčších mien v zástupe osobností, zviazaných so Skalicou. Tu sa 15. augusta 1869 narodil, chodil na základnú školu i gymnázium, po vyštudovaní za kňaza sa na istý čas vrátil do Skalice ako farár a aj keď 21. marca 1944 zomrel v Bratislave, je pochovaný v skalickej zemi, ku ktorej bol po celý život pripútaný. Je až neuveriteľné, že nám i takéto jubileum stále ešte umožňuje rozprávať sa o ňom s človekom, ktorý Ľudovíta Okánika osobne poznal, mal k nemu blízko a je s ním dokonca v príbuzenskom vzťahu. Tým človekom je Mgr. art. Helena Jurasovová-Blahová, dlhoročná riaditeľka a choreografka detského folklórneho súboru Vienok. Predovšetkým však, i keď „spolovice Skaličanka“, ako sama hovorí, so silnou väzbou k nášmu mestu.

Ako ste, ako dcéra Janka Blahu, rodinne spriaznená s Ľudovítom Okánikom?
Veľmi priamo a silno. Moja starenka Gizinka Blahová bola jeho sestra. Okánik mal štyri sestry – Etelku, Irmu (Máriu), Kornéliu a najmladšiu Gizinku, moju starenku. S Pavlom Blahom, mojím starečkom, boli, teda, švagri a v Skalici bývali na jednej ulici. Stretali sme sa s ním veľmi často a ako deti sme ho volali Lajoš báči. I keď sme sa všetci doma bavili po skalicky a slovensky (ja maďarsky ani neviem), tak aj u nás bolo niečo z tej maďarčiny zakorenené z čias, keď bola úradným jazykom.

Helena Jurasovová-Blahová
Archív: Helena Jurasovová-Blahová

V Skalici stojí Okánikova socha v bronze, je po ňom pomenovaná ulica v rodnom meste i Bratislave. Čo Vám naskočí v hlave pri takomto „stretnutí“?
Bola som pri odhalení sochy a mám z tej slávnosti aj fotografie. Som šťastná, že Skalica urobila také veľké gesto a docenila svojho rodáka, lebo aj on sám veľa v Skalici financoval. Pomáhal s financiami aj Pavlovi Blahovi a podporoval aj rodinu, lebo, ako mi raz povedal básnik Pavel Bunčák, Pavel Blaho všetko rozdal. Keď ma Lajoš báči stretol na ulici – on ma mal veľmi rád – hovorieval: „Helenko, co chceš?“ Raz som mu povedala: „Banány.“ A odvtedy bol pre mňa strýc Banán.

Na pomníku vyzerá impozantne. Je taký aj vo Vašej pamäti?
Dokážem si ho veľmi dobre vybaviť. On bol, ako sa hovorí, charizmatický a spoločenský typ muža, aj veľký fešák. Mali sme ho veľmi radi. Dokonca sme sa po ňom opičili a hrali sme sa na farárov.

O Okánikovi sa z oficiálnych zdrojov dozvieme mnoho faktov. Aký však bol vlastne človek?
Medzi veriacimi bol veľmi obľúbený a vážený, i keď bol v Skalici farárom len krátko. Pôvodne bol z dosť chudobnej rodiny, no ako farár už financie mal a mnohé podporoval. Pavel Bunčák spomínal aj to, že Okánik kúpil z vlastných peňazí dokonca organ do kostola vo Veľkých Levároch. Bol silná osobnosť, avšak nikdy nikoho nepoučoval, nerozkazoval. Bol vľúdny, nebol veľmi temperamentný, skôr kľudný a rozvážny. Okrem kostola som ho nikdy nepočula spievať. Nebol to radikál, obaja s Pavlom Blahom všetko riešili dohodou, mierovou cestou, a to v tej revolučnej dobe asi nebolo bežné ani jednoduché.

Socha Ľ.Okánika na námestí v Skalici
Zdroj: internet
Ľudovít Okánik
Archív: Helena Jurasovová-Blahová

Boli ste síce malé dievča, ale spomínate si na nejaké osobné zážitky, či spomienky na stretnutia s Ľudovítom Okánikom? Chodievali ste k nemu domov ešte v časoch, keď žil?
Moja babička z mamkinej strany mala byť rádová sestra a veľmi si rozumeli – bola bigotne založená. Každý týždeň sme k nemu chodili na návštevu na faru na Kapitulskej ulici. Na jej konci je Dóm sv. Martina, kde bol hlavným farárom a dokonca tu v roku 1928 sobášil mojich rodičov Janka Blaha a Helenu Bartošovú. Ale, aby som sa vrátila – veľmi dobre si pamätám ten jeho dom, tunelový vjazd, dvor a hlavne kuchyňu so starodávnym sporheltom a veľkým oknom. Mal výbornú kuchárku zo Skalice, istú Betku Hrankovú, ktorá sa mi často venovala. Otvorila dvierka do komína a strašila ma sadzami, ktoré tam viseli. Strašila ma Luciou a možno tam niekde je zárodok tanca Lucia, ktorý som vytvorila a ktorý teraz v Skalici pripravujeme na obnovenie. Okánik bol rád, že má výbornú kuchárku, a napokon aj ja. Učila variť mňa aj moju nevlastnú mamu. Dodnes mám po nej kredenc.

Robotnícke noviny, 1913
Slovenský učiteľ, 1929

Zachovali sa vo Vašej rodine nejaké pamiatky aj po Ľudovítovi Okánikovi?
Bol to svetobežník a v roku 1927 bol Miláne, keď tam náš tata Janko Blaho, teda, jeho synovec, študoval. Finančne ho podporoval a mojej matke Helene posielal z ciest pohľadnice. Tie mám stále uschované. Mám aj pozvánku z roku 1927, keď finančne podporoval umelecké programy na vysokej úrovni v Bratislave i Skalici. Mám po ňom krásny obraz a nádobku zo slonoviny, ktoré si doviezol z Tunisu a ktoré mi darovala starenka Gizinka Blahová.

Ľudovít Okánik
Archív: Ján Krížik (rodina Teslíkova)

Žijú v Skalici ešte iní Okánikovi príbuzní?
On, ako katolícky farár, teda, deti nemal, no jeho sestry deti mali. Gizka, naša starenka, si vzala Blahu a z tej línie je v Skalici už iba pravnučka Lucia, dcéra Evy Blahovej. Kornélia nás učila, ale nevydala sa a nemala deti. No, a Irma odišla do Nitry, vydala sa za Šándora. V Skalici nie je nikto. Štvrtá sestra veľmi skoro zomrela, mala síce deti, ale tie nežijú v Skalici.

V rozhovore pre Skalický Obzor ste spomínali, že ste boli dokonca na jeho pohrebe.
Na jeho pohrebe som bola v marci 1944. Vtedy bola bieda a mňa tlačili malé čižmy. Napadlo veľa snehu, bolo veľmi zima, mala som mamin kožuštek a veľmi som nachladla. Pamätám si, že na pohrebe bolo veľmi veľa ľudí a veľa farárov. Ani neviem na čo Lajoš báči zomrel. Ľudia hovorili, že zomrel na to, že neboli pijavice. Vždy plávali v lekárňach v sklenom balóne pijavice a vtedy neboli.

Výrez zo skupinovej fotografie spevokolu Zora. Na rube fotografie je ceruzkou poznámka: „Dr. Okánik, starosta mesta Bratislavy (strýc J. Blahu), Stred. S. Watson (Scotus Viator), Dr. Metod Bella, župan Brat. župy.“
Zborník príspevkov z muzikologickej konferencie, Bratislava 2016

Neskôr jeho náhrobok navrhol Dušan Jurkovič. Viete aký mali vzťah?
Neviem či Jurkovič vôbec nejaký vzťah k Okánikovi mal, ale mal blízky vzťah k Blahovi. Domnievam sa, že pomník je skôr impulz práve od Pavla Blahu, ktorý sa veľmi dobre poznal s oboma.

Foto: Archiv Helena Jurasovová-Blahová

Uvedomovali ste si neskôr, počas štúdia, že osobnosť, ktorá má význam pre celý národ, je niekto z rodiny, niekto, koho ste poznali osobne?
On bol v každej dobe niekomu proti srsti. Doteraz nie je dostatočne docenený ako starosta Bratislavy. Mal sa dokonca stať biskupom, ale mal príliš moderné názory, napríklad chcel, aby sa kňazi mohli ženiť a tak sa biskupom nestal. Za Slovenského štátu sa o ňom mlčalo, lebo bol za Československo, za socializmu sa o ňom mlčalo, lebo zriadenie bolo proti farárom. A tak sa naňho zabúdalo aj v Skalici, aj Nitre, aj Bratislave. Aj keď sa o ňom veľa nehovorilo, my, celá rodina, sme vedeli, že bol veľkou osobnosťou a že pre národ veľa urobil.

Okánik bol politicky veľmi činný – bol nitrianskym županom, bratislavským primátorom, senátorom národného zhromaždenia, … Bol však i tvorivým spisovateľom. Poznáte dôverne jeho dielo?
Áno, niektoré kusy mám a niektoré som si prezerala v Záhorskom múzeu. Skaličania si jeho divadelné hry prekladali do skaličtiny a hrali v nej. Niektoré hry boli vydané v roku 1902 v spisovnej slovenčine! Dodnes je nepochopiteľné ako sa mu to podarilo.

Remeselnícke noviny, 1914
Noviny malých, 1904

Myslíte, že by malo význam oživiť ich prevedenie, napríklad práve na skalickej pôde?
Napísal rad dramatických diel s náboženskými motívmi. To by sa dalo, ale musel by byť k tomu divadelný súbor. Je to dosť nábožensky ladene, ktovie, či by bol záujem, nie je tam žiadny folklór. Ale možno, keby sa toho chytila cirkev …