Tak si myslím, že často nevidíme za roh

Občas ma prekvapuje vedomé ignorovanie vecí, ktoré sa týkajú nás všetkých. Je jasné, že nemôžeme prikladať dôležitosť problémom, o ktorých nevieme. Nestíhame sledovať všetko a nie ešte tvoriť si názory. Preto som rada, že vznikajú k problémom rôzne diskusie, z ktorých môžeme získať viac informácií. Často však počujem, že to ma nezaujíma, lebo sa ma to netýka, alebo nechcem sa zaoberať problémami spoločnosti, mám dosť svojich. Prístup pštrosa s hlavou v piesku, ani nepochopené porekadlo starých mám Nehas čo ťa nepáli! nás určite pred dopadmi problémov nezachránia. Budúcnosť nás vždy dobehne a ak nie, tak dobehne tých po nás.

V poslednej dobe sa v Skalici otvorilo veľa celospoločenských tém, od hazardných hier, cez nedostatok vody, ale aj tém zdanlivo vzdialených, od lesov v Tatrách, až po ruskú horiacu tajgu. Čím ďalej od nás, tým menej sa nás to týka. Teda, aspoň tak sa nám to javí. No, bohužiaľ, už často zatvárame oči aj pred tým, čo sa deje v našom meste a presvedčili sme sami seba, že sa to netýka našej rodiny. Uvidíme, či dospejeme k tomu, že ak sa to bude týkať rodiny, začneme tvrdiť, že sa to netýka priamo nás. Možno nám potom dôjde, že to, čo sa týka spoločnosti, sa dotýka vždy aj nás, aj keď to práve v tej chvíli hneď nepociťujeme na vlastnej koži.

Aj touto našou absenciou pocitu spolunáležitosti, možno vyvolanou nedostatkom informácií, tvoríme budúcnosť. Spoločnú budúcnosť a, teda, aj našu. Hovorí sa, že budúcnosť nás dobehne, no ona nás už dnes pomaly dobieha. Uvedomujeme si to? Uvedomujeme si, keď vravíme, že doba je taká, že máme na nej svoj podiel?

Bohužiaľ, často hasíme, až to páli priamo nás. No, niekedy je už neskoro alebo na hasenie potrebujeme toľko vody, že po nás potopa ….

S úctou
hasiaca Želmíra Macháčková