Tak si myslím, že história sa opakuje

Nedávno sme si pripomenuli novembrový sviatok študentstva, ale najmä 36 rokov slobody.

Zároveň sme si na Slovensku aj v Skalici, urobili malú divadelnú skúšku z dejín. Kulisy boli pripravené, herci nastúpení. Niektorí mali dokonca aj pokorné výrazy — také tie nacvičené, čo sa používajú pri pomníkoch a na fotkách do kroniky. Ale my vidíme do zákulisia a odtiaľ je obraz jasný.

Trpké udalosti posledných dní v Skalici ma prinútili spomínať na november ’89 oveľa intenzívnejšie než po iné roky. Možno je to tým krikľavým rozporom, ktorý dnes tak jasne vidím – tí, ktorí držia moc v rukách na Slovensku, sa klaňajú pri pomníkoch revolúcie. Tí, ktorí držia moc v Skalici, sa klaňali pred Antonom Srholcom — človekom, ktorý s odvahou bojoval za slobodu a je symbolom hodnôt, ktoré oni sami v každodennom živote pošliapavajú. V ich gestách je navonok veľa pokory, no málo úcty k ľuďom, k pravde a k spravodlivosti. Navonok pokora, v skutkoch arogancia. Cítim veľké sklamanie a smútok…

Spomínam na november ’89. Pred 36 rokmi som bola mladá, kritická študentka a odvážne som stála na námestí, plná ideálov. Stála som na námestí a verila som, že keď už raz strhneme oponu, tak za ňou konečne nájdeme čisté javisko. Až neskôr som pochopila, že divadlo mení kulisy rýchlo, ale herecký súbor ostáva často ten istý. Len sa menia masky.

S pocitom nádeje som vtedy vykročila do života. A postupne som pochopila, že to celé nie je len o type zriadenia, v ktorom žijeme, ale najmä o ľuďoch a ich morálke. O ich charaktere. A nielen u tých, ktorí sa dostanú k moci. Začína to aj končí u každého z nás. V každodenných drobných rozhodnutiach, v ktorých nesmieme zrádzať svoje hodnoty. Lebo sloboda nie je jednorazový akt — je to každodenná skúška.

Keď sa dívam na dnešok cez tento satirický filter minulosti, vidím, že nás možno čaká ešte niekoľko novembrov, osmičiek, aj celkom nových diel, ktoré ešte len píšeme. Môžeme ich zahrať buď ako tragikomédiu, alebo ako drámu s pointou. Je to na nás.

Dnes som realistka, vidím potemkinovské kulisy aj šnúry, ktoré držia hercov. No ideály vo mne ešte žijú a stále sa ich učím žiť.

S úctou
nevzdávajúca sa
Želmíra Macháčková