Tak si myslím že, si zabúdame upratovať

Milujem cestovanie v čase. Robím to rada, najčastejšie cez hudbu. Vyvolávam si jej prostredníctvom spomienky a emócie z dôb nedávnych i tie zažité dávno. Niekedy tak dávne, že ani netuším odkiaľ sa vynárajú. Nedávno som však zistila, že cestovať v čase sa dá aj inak – na vlnách vôní a chutí. Možno ten zážitok poznáme všetci, že sa občas dostaneme k miestu, kam chodíme málo a odrazu máme nevysvetliteľnú potrebu nechať všetko ostatné tak a upratať tam. Hneď a zaraz. Zabudneme na všetko, čo máme rozrobené a pustíme sa do toho. Takto som popri akejsi činnosti, ktorá s tým vôbec nesúvisela, narazila na skrinku s kuchárskymi knihami. No, a v nej som „znovuobjavila“ malú knižočku s názvom Nátierky. Opatrujem ju už len ako pamiatku na mamku, pretože pečivo skoro nejem a tak nátierky nerobím. Odrazu som však cítila silné nutkanie prelistovať ju a tak som náhodne narazila na drožďovú nátierku.

Drožďovú nátierku, ktorú som milovala a ktorú nám mamka robila, keď sme ešte boli deti, no na ktorú som už dávno zabudla. Naposledy som ju jedla niekedy v dávnych časoch základnej školy. A bolo to tu zase – okamžite som ostatné nechala bokom a utekala som nakúpiť všetko potrebné. Začala krásna cesta v čase. Nezostalo však iba pri nostalgickej spomienke na nátierku a na mamkine ruky, ktoré ju pripravovali. Pri varení sa mi v šíriacej sa vôni (ak je možné zápach droždia nazvať vôňou) začal premietať pred očami rad mini príbehov z časov, na ktoré už som dávno zabudla, rovnako ako na tú nátierku. Mlčky som sa usmievala, jedla nátierku a z tých príbehov mi ako kryštály začali vyrastať detaily, ktoré som si nikdy nevšimla a ktoré vo mne opäť prebudili staré emócie. Až dnes, po toľkých rokoch, však začali dávať zmysel. S plným bruchom a vznášajúca sa hlavou v inej časovej dimenzii som sa voľne preniesla späť a spustila sa zase tu a teraz na túto zem. Bdelý „spánok“ dokončil moju cestu. Upratala som si. A nie len v skrinke…

S úctou
upratujúca Želmíra Macháčková