Tonek Srholec je v nás

Archív: rodina Srholcová

Antona Srholca sme si vybrali za krstného otca našich novín. Len kúsok hore nad týmto riadkom je jeho myšlienka, ktorou sa nechávame viesť pri tvorbe Obzoru a šírime ju do celého mesta. Je pre nás kľúčom k spolužitiu, teda, ku skutočnému žitiu spolu. Dňa 12. júna by sa Tonek dožil 90 rokov. Bohužiaľ, nedožil. Samo o sebe je to veľký dôvod na spomínanie a to sme netušili, že len krátko pred týmto výročím bude práve on veľkým prekvapením výsledného hlasovania o najväčšom Slovákovi v našej histórii. Prekvapením preto, že za ním ostal zástup významných politikov, vedcov, či umelcov. Prekvapením, pretože pred veľkými menami z učebníc dali ľudia prednosť niekomu, kto „len“ ukazoval cestu a pomáhal všetkým, ktorí to potrebovali a boli v jeho zornom poli. Štefánik stál na stupňoch najvyššie, o niečo nižšie Štúr – a s nimi Tonek. Pre tých, ktorí sme ho poznali osobne – umocnené uvedomenie, že sme žili v skutočne dobrej spoločnosti.

Pre mňa osobne o jeho veľkosti hovorí každodenný vplyv na obyčajné životy nás aj iných. My sme mali to šťastie, že vyprevádzal našu mamku na jej poslednej ceste a na pohrebe mal pohrebnú reč. Po pohrebe za mnou prišla kamarátka, ktorá ho nepoznala a povedala mi: „… Kto je ten pán Srholec? Prvýkrát v živote idem z pohrebu povznesená a nie skormútená“. Niektoré zážitky sú neprenosné, no podobných ostalo v spomienkach ľudí nepreberne.

Nechali sme rozprávať v krátkych rozhovoroch aspoň niektorých ľudí z Tonkovho blízkeho okruhu. Je to puzzle jeho veľkého portrétu.


JEHO ÁNO BOLO ÁNO A NIE BOLO NIE

Alena Čermáková, autorka celovečerného dokumentárneho filmu a knihy rozhovorov Anton Srholec

Archív: A. Čermáková

Ako by ste pomenovali Váš vzťah k Antonovi Srholcovi?
Priateľstvo je slovo prisilné, kamarátka je nepresné a povrchné. Nie som v pravom slova zmysle ani obdivovateľka. Ťažko sa to dá definovať presne a pravdivo.

Kde ste sa po prvýkrát stretli?
Naše cesty sa pretli v roku 2003, keď v Primaciálnom paláci Slovenská humanitná rada udeľovala Antonovi Srholcovi cenu Dar roka za pomoc ľuďom v núdzi. Spievala som tam šansóny a po skončení oficiálnej časti prišiel za mnou pán Srholec so slovami: „Napil som sa prameňa čistej vody, kde ste boli doteraz?” Po týždni mi zatelefonoval, aby si ma ako speváčku rok dopredu objednal na oslavu svojich 75. narodenín. Mal svoje obľúbené piesne, ktoré som mu vždy zaspievala – Keď máš kam ísť, Ešte raz dokola a Láska v pokročilom veku. Neskôr vznikla dokonca naša spoločná Pieseň o slobode pre Konfederáciu politických väzňov Slovenska, ktorej text napísal sám. Takže vlastne, spojila nás hudba.

Ovplyvnil nejako Váš život?
Aj vďaka nemu som si natrvalo vyriešila môj pokazený vzťah k biologickému otcovi i môj vzťah k Otcovi nebeskému. Pred smrťou mi povedal: “Vieš, Alenka, keď si uverila v Ježiša, bál som sa o Teba, lebo, ak uveria ľudia v neskoršom veku, niektorí môžu aj ´uletieť´. Ale teraz môžem pokojne umrieť. Si zrelá, porozumela si Ježišovmu odkazu, snažíš sa to žiť ako najlepšie vieš a si nohami na zemi.“

Antonio, ako ste ho volali, sa rád smial …
Raz mal dostať cenu Čestný občan Devínskej Novej Vsi. Zatelefonoval mi a poprosil ma, či mu zaspievam pieseň, on to volal Až ma ponesú hore dedinou … Je to pieseň, ktorej text napísal Stanko Bellan, tiež Záhorák. V texte sa v refréne spieva:

Dychovka zahrá mi rázne a do kroku,
O schodoch do neba, láske a pokroku.
A pokrok má dnes smer dedinou na kopec,
Potom tá cesta späť už nebude moja vec.

Povedala som mu, že ma na odovzdávaní takej ceny, ako je Čestný občan, pri spievaní piesne o smrti vynesú na kopytách. Pán Srholec sa len usmieval. Myslím, že chcel dať aj takto najavo, že sláva je len poľná tráva … Mimochodom, túto pieseň chcel zaspievať aj na vlastnom pohrebe. I tam to však bolo priveľa a v kostole som spievala Keď máš kam ísť a Pieseň o slobode.


VYZLIEKOL MA Z TRADIČNÉHO POŇATIA VIERY

Viliam Baranec, dlhoročný kamarát od študentských čias

Kde a na ako dlho sa zblížili Vaše cesty?
V roku 1967 som začal študovať právo a býval som na priváte u tajomníka KSS. Zlanáril som na štúdiá kamaráta, no ani ten nedostal internát a nemal kde bývať. Tak sme zašli do blumentálskej fary, kde nám kaplán Ferko Procházka dal kľúč od bytu na Nezábudkovej 12. Netušil som, čí je to byt. Čakali sme na majiteľa bytu, rozprávali sme sa, a o polnoci sa zjavil Tonko. Hneď sme sa zoznámili, potykali si a rozprávali sme sa dva dni, ani sme nespali. Keď sa dozvedel, kde bývam, ponúkol ubytovanie aj mne. Tak som sa presťahoval od komunistu k budúcemu kňazovi.

Čím Anton Srholec trvalo ovplyvnil Vaše myslenie, konanie?
Najmä tým, že ma vyzliekol z tradičného poňatia viery a vniesol do mojej mysle úplne iné rozmery duchovného života a rozšíril moje obzory. Pravdepodobne áno, lebo dovtedy som nestretol človeka s tak radikálne odlišným pohľadom vôbec na život a ľudské vzťahy.

Kedy Vás Anton Srholec najviac prekvapil svojou neočakávanou reakciou, či rozhodnutím?
Ja som s ním mal taký vzťah, že nad ním ešte často rozmýšľam. Ani to neviem presne vyjadriť, ale azda najviac prekvapil jeho poňatím slobody. Ako čerstvý kňaz robil duchovné cvičenia s partiou mladých ľudí. Nikdy nás netrápil veľmi dlho, no duchovné zážitky z doobedia boli veľmi hlboké. A večer vždy bola výborná zábava. Učil nás žiť slobodu vo viere a vieru v slobode. Prekvapivá pre mňa bola i miera dôvery k mojej osobe. Bral si ma zo sebou, dokonca som mal prednostné právo ísť s ním a sprevádzať ho, keď chodil do Rakúska robiť pastoračné zastúpenie a ja som s ním vďaka tomu mohol tráviť dlhý čas.

Spomeniete si na nejakú jeho myšlienku, ktorá Vám utkvela silnejšie ako ostatné?
Je toho veľa. Na kázni raz hovoril: „Dneska sa akosi sústredíme na tituly, honory a spoločenskú stratifikáciu vzťahov, aj v cirkvi – eminencie, excelencie, dôstojní páni, najdôstojnejší páni, … a pán Ježiš zostal iba pán, nemal ani doktorát.“


PREJSŤ NA DRUHÚ STRANU SLOBODNE

Mária Danihelová, farníčka zo Záhorskej Vsi

Spomínate si na prvé stretnutie?
Prvýkrát sme sa stretli v Záhorskej Vsi, kde od roku 1982 pôsobil v našej farnosti. Aj po jeho odchode sme však zostali v kontakte a pravidelne sme sa stretávali. Sám sa do Záhorskej Vsi pravidelne vracal. Po páde železnej opony v roku 1989, keď bol odstránený ostnatý drôt na našich hraniciach s Rakúskom, sme sa spolu previezli cez rieku Moravu na druhú stranu. Tešili sme sa z toho, že sme mohli byť pri tom, keď konečne mohol prejsť na druhú stranu slobodne, že sme si tam mohli bez obáv spolu posedieť a slobodne sa vrátiť domov.

Čím Vás Anton Srholec najviac ovplyvnil?
Svojou pravdivosťou. Každý deň s ním na svätej omši bol zážitok. Napriek tomu, že bol vo farnosti v pohraničnej dedinke, kde bývalo v kostole málo veriacich, každú svätú omšu odslúžil, ako keby bol v plnom kostole. Mal dar počúvať a vedel hneď v každom odhadnúť, na čo má talent a všetkých miništrantov zapojiť. Tí, ktorí mali hudobný talent, spievali a hrali na hudobných nástrojoch, iní recitovali, najmenšie deti držali sviečky. Každé dieťa sa pri ňom cítilo výnimočne, všetko prebiehalo v pokojnej atmosfére a každé stretnutie s ním nás niečím obohatilo.

Anton Srholec, 1949
Archív: rodina Srholcová

Ostala Vám z toho obdobia nejaká historka?
Keď pôsobil v Záhorskej Vsi, babky chodievali do kostola na bicykloch a vždy si ich nechávali na stojane pred kostolom. Jednej babke sa takto bicykel stratil a bola z toho veľmi nešťastná, že jej zmizol pred kostolom. Pán farár vedel za kým má ísť, nechal v noci odomknutú faru a bicykel sa ráno objavil na chodbe fary. Ráno v kostole so žartom vyhlásil, že v Jablonovom sa “zjavil” fúrik a v Záhorskej Vsi bicykel. Nikto po ničom nepátral a všetci boli spokojní. Odvtedy žiaden bicykel spred kostola nezmizol.


NEBÁL SA PRIZNAŤ, ŽE SME PRIATELIA

Milan Hajdin, dlhoročný priateľ, kňaz v Blumentálskom kostole

Boli ste dlhoroční priatelia. Čo to znamená?
S Tonkom som sa zoznámil po jeho návrate z Ríma, keď slúžil ako kostolník v Blumentáli. V tom čase som bol prepustený z duchovnej služby, pretože som povedal svojmu cirkevnému predstavenému – generálnemu vikárovi, že hodlám požiadať pápeža o dišpenz, nakoľko si chcem založiť rodinu. Pôvodne som chcel iba zistiť, či by kňaz popri duchovnej činnosti mohol mať rodinu. Vikár mi však nariadil, že „musím odísť ako potrestaný, aby iným kňazom prešla chuť konať podobne“. Keďže som v tom čase mohol slúžiť omše iba súkromne, ako Bratislavčan som chodil slúžiť do kaplnky v Blumentáli. Tam som sa zoznámil s Tonkom, ktorý ma pochopil a veľmi sme sa spriatelili. Keď som o rok dostal od pápeža Pavla VI. dišpenz, povolenie založiť si rodinu, Tonko mi pomáhal pri zabezpečení cirkevného sobáša, neskôr krstil naše deti. Boli sme ozajstní, dobrí priatelia. Mal rád naše deti a ony zase jeho a v takomto vzťahu sme boli až do jeho odchodu do večnosti.

Ovplyvnilo toto priateľstvo Vašu životnú cestu?
To je pre mňa práve to krásne – nemožno povedať, že Tonko ovplyvnil moje myslenie. Vzácne bolo, že sme mali v mnohých oblastiach rovnaký názor. Prekvapil ma svojím pochopením, najmä v čase, keď mnohí z bývalých kolegov sa báli priznať, že sme boli priatelia. On bol práve vtedy pre nás povzbudením. Keby sme sa nestretli, môj život by nebol iný, ale v priateľstve s ním bol v celej našej rodine radostnejší.


JEHO PREJAV BOL OPAKOM KLERIKÁLNEJ NADRADENOSTI

Július Marián Prachár, priateľ a spolukňaz

Archív: M. Prachár

Aké bolo Vaše prvé stretnutie s Antonom Srholcom?
S Antóniom (tak sme ho medzi nami volali) som sa stretol, ešte ako s laikom, v kostole Blumentál v Bratislave. Na preplnených svätých omšiach vtedajšieho kaplána J. Formánka mi niekedy vo výhľade na oltár zavadzala bohato kučeravá čierna hlava. Bola súčasťou mnohých omší, ktoré som tam navštevoval. Jedného dňa dotyčný zmizol a kučeravej hlavy nebolo. Neveril som vlastným očiam, keď som ho odrazu videl pri oltári. Netrvalo dlho a cez ľudí, ktorých sme poznali obaja, sme sa čoskoro zoznámili aj osobne. Od jeho prvých príhovorov v kostole som vedel, že máme veľa spoločného. A to nielen ako veriaci a neskôr aj kňazi, ale dokonca až skoro osudovo. S Antóniom ma hlboko spájali dve životné udalosti. 8. apríla 1951, keď musel António násilím odísť zo svetla slobody do tmy komunistického väzenia, som ja z tmy tajomstva uzrel svetlo sveta. A keď António 7. januára 2016, ráno o 7.15 opustil tento svet, mňa chirurgovia o 7.30 otvorili ako konzervu a zistili, že hľadaná rakovina sa v mojom vnútri nenachádza. Vyzeralo to tak, že sa António o mňa postaral aj po svojej smrti.

Keď sa vrátime k životu, ten Antóniov sa uberal vlastným smerom. Mal iný kompas?
Na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave vyučoval v 70-tych rokoch pastorálnu teológiu prof. J. Vrablec. Jeden z mála teológov na škole, ktorý mal rozhľad vo svetovej teologickej literatúre a dianí v cirkvi. Keď nám vysvetľoval zásady rétoriky a liturgickej praxe, poslal nás do Blumentálu, pozrieť si gestá a prejavy Antónia. Bol to opak častej klerikálnej strnulosti a dogmatickej nadradenosti, mentorského tónu nadradeného pastiera voči nevzdelanému stádu oviec. To bolo jeho hlboké mystické ponímanie sveta – vnímať všetko pod zorným uhlom tajomstva láskavého Boha a tajomstva večnosti. Učil nás vedieť odpúšťať, ako Stvoriteľ odpúšťa svojmu stvoreniu. Svoju slobodu, ktorú dostal od Boha, si nedal nikým a ničím vziať. Preto odpustil svojim katom a mučiteľom, ako neskoršie aj svojim neprajníkom.

Spočívalo jeho čaro v ľudskosti a empatii?
Nikdy som ho nepočul sťažovať sa na minulosť, frflať a lamentovať nad stratenými rokmi v base a celom období neslobody za komunizmu. Vedel sa tešiť z prežívaného okamihu, každého stretnutia a možností, ktoré sa mu ponúkali. Tak ťažké, ako aj pekné a radostné, rovnako prijímal ako dary z Božích rúk. Keď ležal po autohavárii z prevŕtanou nohou, zavesenou na šibenici nad posteľou v ružinovskej nemocnici, zavolal António sestričku a pýtal si svoju medecínu a poháre pre nás. Sestrička vybrala spod postele skalický rubín, naliala a António si s nami štrngol a blažene povedal: „Toto je moja medecína, ktorá ma lieči.“ Ani trochu nespomínal seba a svoje utrpenie.

Archív: rodina Srholcová

Svojím prístupom pravdepodobne ovplyvnil mnoho ľudí. Aj Vás?
Bez Antónia by som mnohé nevedel a tucty Bratislavčanov a mnohých, ktorí ho stretli, by boli o niečo kultúrne a duchovne ochudobnení. A možno aj o obraz milosrdného, chápavého a nekonečne milujúceho Boha. Svojimi kázňami v Blumentáli, „pre veriacich i neveriacich“, oslovoval a nadchol aj vlažných, hľadajúcich i pochybujúcich. Asi pri každom rozhovore, keď sa odbočilo do banálností, nepodstatných vecí alebo pokusu o lamentovanie a ohováranie, António okamžite zmenil tému. Naučil ma nikomu sa nevysmiať a nepohŕdať za to, že pije len „vodu“. Ale zároveň mu úctivo a skromne ponúknuť dobré „vínečko“.

Ostala Vám spomienka na nejakú príhodu, ktorá Vás i dnes pobaví?
Po roku 89 sme aj s Antóniom organizovali celoslovenské kňazské stretnutia. Chceli sme sa aj my dôkladne pripravovať na pôsobenie v novej spoločenskej situácii. S novovymenovanými biskupmi, až na výnimky, sme si moc nerozumeli. Pri istom stretnutí mal jeden z nich referát. Od obsahu sotva niekto z nás čakal niečo múdre a zaujímavé, no na moje prekvapenie si António vytiahol pero a papier a niečo sústredene zapisoval až do konca prednášky. Potom sa prihlásil k slovu a s papierom v ruke hovoril približne nasledovné: „Pán biskup! Vo svojej prednáške si spomenul 32-krát Pána Ježiša, 38-krát Pannu Máriu a 40-krát si vyslovil meno Božie. Máš šťastie, že nežiješ v dobe Starého Zákona, lebo by ti 40-krát zoťali hlavu.“

O pár dní som Antónia viezol na jeden kňazský pohreb. Keď sme zaparkovali, António vystúpil práve v okamihu, keď pred otvorenými dverami auta prechádzal spomínaný biskup. Úctivo sa pozdravili, ale biskup jedným dychom povedal: „António. Ty si mi chcel 40-krát zoťať hlavu!?“ Už neviem, čo hovorili ďalej, no my sme sa usmievali, ako si to dobre zapamätal. Možno mu to pomohlo.


NAUČIL NÁS MODLIŤ SA SVOJIMI SLOVAMI

Eva Luptáčiková, farníčka z Vysokej pri Morave

Spomínate si na Vaše prvé stretnutie?
Bolo to v roku 1976, kedy nemala naša farnosť Vysoká pri Morave stáleho kňaza. Tonko bol vymenovaný za kňaza vo farnosti Záhorská Ves a našu farnosť mal ,,za trest“ pridelenú na zastupovanie. Napokon sa stal súčasťou našej rodiny a sprevádzal nás a my zase jeho takmer až do smrti.

Čo Vám priniesol do života?
Tonko priniesol nový spôsob evanjelizácie, oslobodil nás od toho starého a mnohým ľuďom nič nehovoriaceho modelu. Navždy zmenil kvalitu a hĺbku osobnej viery. Naučil nás ako sa máme modliť svojimi slovami, že mu nemáme prednášať svoje starosti, trápenia, ale poďakovania za úspechy a vypočutie našich prosieb. Mali sme šťastie, že sme ho spoznali.

Tak, ako v iných prípadoch, aj náš vzťah prerástol do rodinného priateľstva. Tonko nikdy neobišiel náš dom a vždy sa zastavil. Raz prišiel na jar k nám a nemali sme ostrihané hrozno, čo mu ako synovi vinohradníka vadilo. Spýtal sa kde sú nožnice a už bol na rebríku a strihal a uväzoval hrozno. Práca mu išla tak, ako keby to robil denne.

Môj manžel bol, a syn je, hudobníkom a prvým klarinetistom v Slovenskej filharmónii. Ich práca si vyžadovala, aby sa pripravovali na koncerty a tak náš dom bol plný hudby a cvičenia. Tonko mal veľmi rád hudbu (a ako pravý Skaličan pekne spieval). V lete manžel a syn cvičili na dvore a prišiel Tonko. Hneď sa stal z cvičenia malý komorný koncert, Tonko bol veľmi radostný a na záver povedal: ,,Očujte, som tu ako v nebi.“


STÁLE NACHÁDZAM JEHO ODPOVEDE

Jozefína Mesárošová, farníčka, Veľké Zálužie

Aké bolo Vaše prvé stretnutie?
Poobede jedného dňa v roku 1978 som išla do nášho kostolíka robiť nástenku. Bola som tam ešte sama, keď ma oslovil vysoký sympatický muž a začal sa ma pýtať na život v našej dedine a na ľudí, ktorí v nej žijú, na zvyky a tradície života. Medzitým, ako sa rozvíjal náš rozhovor, sa mi predstavil ako budúci kňaz v našej farnosti. Tak sa začalo naše priateľstvo, hoci som mala len sedemnásť, a trvalo až do jeho smrti. Ja som náš vzťah považovala za priateľstvo, ale mala som k nemu blízko aj ako k svojmu spovedníkovi. Zvláštne bolo aj posledné stretnutie, na jeho pohrebe v Skalici. Možno to tak cítili aj iní, ale ja určite. Keď prechádzalo auto s rakvou okolo mňa, premkol ma nevýslovný pocit pokoja, tak ako som to cítila vždy v jeho blízkosti.

Pravdepodobne mal veľký vplyv na Vaše rozhodnutia.
Pomohol mi dokonca pri rozhodovaní ako ďalej po strednej škole, keď som bola sklamaná, že som sa nedostala na medicínu. Nikdy som totiž nesnívala o učiteľskom povolaní, hoci ma tam možnosti, ktoré sa črtali, posúvali. Vtedy mi Tonko povedal: „Potrebujeme v týchto sférach svojich ľudí, aby sme správne formovali budúce generácie a ty to zvládneš, uvidíš.“ Tak sa zo mňa stala učiteľka a sčasti aj zdravotníčka, keďže pripravujem na povolanie budúce sestry.

Zaplnil Anton Srholec nejaké miesto vo Vašom živote?
Ja som v životnom presvedčení bola ovplyvnená výchovou mojich rodičov, ale o základných postojoch k filozofii života a životných vzťahov sme mnohokrát diskutovali a rozoberali ich s Tonkom. Ešte dnes nachádzam odpovede v jeho zápiskoch. Niekedy, keď neviem ako ďalej, rozmýšľam, čo by mi poradil, cítim jeho blízkosť a tu zrazu jeho neter Marta uverejní niektorý z jeho zápiskov a v ňom je moja hľadaná odpoveď.


TAKÝM ČLOVEKOM BY SOM CHCEL BYŤ!

Daniel Pastirčák, kňaz a dlhoročný priateľ

Čo Vás dvoch spájalo?
S Antóniom sme po spoločnej ceste kráčali desiatky rokov. Spojilo nás nadšené presvedčenie o jednote všetkých ľudí, ktorí poctivo hľadajú pravdu o zmysle ľudského života. Spolu sme mnohokrát slávili ekumenické svadby. Jednu z nich si živo pamätám: Svadba sa konala v desakralizovanom kostole Klarisky. „Tou svadbou sme znesvätený kostol znova posvätili“, žartoval vtedy António. V ten deň som mal štyridsať rokov. Obrad skončil a Tónko ma zaskočil – podával mi starostlivo poskladanú albu: „To je dar katolíckej cirkvi k Tvojim narodeninám,“ povedal tým svojím hlbokým, láskavým, šibalským hlasom. Odvtedy si ju obliekam takmer pri každej bohoslužbe.

Čím Vás oslovoval inak ako ostatní ľudia?
Dobrotou a láskavosťou, akú som u iného človeka v takej miere nestretol. V Tónkovej prítomnosti sa každý cítil milovaný, prijímaný, taký aký je. Takým človekom by som chcel byť! Naučil ma, že vidieť v každom človeku dôstojnosť Božieho obrazu, prijímať ho takto v Bohu, je viac, ďaleko viac než umným jazykom vysvetľovať vieroučné doktríny.

Bol by Váš život v niečom iný, keby ste ho nestretli?
Bez stretnutia s Tónkom by som nezažil príklad takejto lásky. Bez neho by som nestretol pokornú, no neústupnú slobodu s akou svoju vieru žil. Svojím príkladom mi pomáhal nachádzať moju vlastnú cestu. Učil ma umeniu ako zostať verný Božiemu hlasu vo svedomí, byť v tom slobodný, nepodľahnúť pýche, či zahorknutej nevraživosti.

Dokázal Vás Tónko niečím zaskočiť?
Bolo to v deň jeho 80. narodenín a on slúžil pri tej príležitosti omšu. Keď som sa zjavil v rade, aby som mu zablahoprial, zavolal ma do sakristie a prikázal mi, aby som si obliekol albu. Nevedel som čo ma čaká. Uprostred bohoslužby ma prizval, aby som mu pomohol s vysluhovaním eucharistie. Bol to jeden z mojich najhlbších duchovných zážitkov. Žili sme spolu cirkev budúcnosti. Nikdy nezabudnem na rozžiarené tváre niektorých mojich katolíckych priateľov, keď som im podával hostiu. António bol odvážny šibal a človek nikdy nevedel, čím ho v nasledujúcej chvíli prekvapí.

Mnoho zážitkov bolo, teda, aj veselých?
Takých chvíľ bolo veľa. Už tradične sme na Pohode viedli ekumenické bohoslužby. Raz sme začali liturgiu s maskami na tvári. Predstavte si to – duchovní v maskách. S maskami na tvári sme vychvaľovali každý svoju cirkev ako tú najpravdivejšiu a najlepšiu. Potom sme masky zložili a priznali sme sa k jednote v Kristovi, k spojeniu v Božom Duchu. V jeho starnúcom tele bol prítomný večne hravý chlapec, azda i preto si do poslednej chvíle života uchovával úprimný a vrúcny vzťah k mladým ľuďom. Na Silvestra, necelý mesiac pred tým, než nás opustil, mi Tónko do telefónu povedal: „Ešte raz by som chcel ísť na Pohodu.“ Toto prianie sa mu už nesplnilo.


NETREBA MAŤ MOC, ANI PENIAZE, ABY ČLOVEK DOKÁZAL VEĽKÉ VECI

Ivan Šesták, podporovateľ a priateľ
Anna Šestáková, členka Konfederácie politických väzňov, 100 rokov

Archív: rodina Šestáková

Kedy ste začali vnímať, že Anton Srholec je medzi nami?
I.Š.: Tonko sa mi hlbšie vryl do povedomia v novembrových dňoch 1989, keď vystúpil na zhromaždeniach na Námestí SNP v Bratislave. Videl som človeka, ktorý žiaril šťastím, keď hovoril o slobode. Naše cesty sa však viac zblížili v roku 1997, keď sa stal členom bratislavského Rotary klubu. Tu sme sa stretávali prakticky každý týždeň.
A.Š.: Predstavil mi ho môj syn, s ktorým boli ako bratia.

Spolupracovali ste na niektorých projektoch?
I.Š.: Snažil som sa mu pomáhať pri oprave a prevádzke jeho zariadenia pre ľudí bez prístrešia – Resoty (resocializačná komunita Antona Srholca, pozn. red.). Bolo mi cťou, že som mohol s ním spolupracovať pri stavbe „Brány Slobody“ pod Devínom, pri sútoku riek Dunaja s Moravou. Toto magické miesto sa pravidelne stáva miestom stretnutia pre všetkých, ktorí nezabúdajú na časy existencie železnej opony a jej obetí.

Čím bol pre Vás osobne?
I.Š.: Bol a zostal pre mňa vzorom človeka, ktorý to, čo hovoril aj robil. Vždy sa díval dopredu – čo sa dá zlepšiť a ako je možné ľuďom pomôcť, bez ohľadu na vierovyznanie, národnosť alebo farbu pleti.
A.Š.: Každý dobrý človek ovplyvní iných. Dobrý je u neho slabý výraz, bol duchovne veľmi vyspelý človek. Rada som ho poznala, brala som si vzor ako má človek žiť, on bol pre mňa svetlo.

Prekvapil Vás niekedy svojím konaním?

I.Š.: Veľkým vyznamenaním bolo pre mňa, keď ma požiadal v roku 2013, aby som ho sprevádzal na odovzdávanie cien Pamäti národa v Pražskom národnom divadle. Bol to jeho triumfálny večer.
A.Š.: Prekvapil ma, keď raz povedal, že najlepším jeho človekom v domove pre bezdomovcov bol Ibrahim, moslim. Tonko mu aj kúpil koberček a korán, a Ibrahim mu z neho musel čítať.

Archív: rodina Šestáková

ZAČNI SA MODLIŤ ALEBO VOLAJ HASIČOV!

Zuzana Zajičková, farníčka v Perneku

Spoznali ste Antona Srholca až ako kňaza vo Vašej obci?
Áno, bola som v tom období ešte malé dievča. Vnímala som ho len ako veľmi milého a trochu iného pána farára, ktorý s nami spieval, pripravoval nám prekvapenia na Mikuláša, Vianoce, vždy s ním bolo veľa zábavy. Dostal nás za trest a my jeho za odmenu. Tonko Srholec pôsobil v Perneku v rokoch 1974 až 1978, no priateľstvo medzi našou rodinou a Tonkom zostalo zachované aj po jeho odchode z Perneka. Môj pohľad na neho, jeho postoje a prácu, sa rokmi vyvíjal. Bola som s ním v kontakte v podstate nepretržite, až do jeho odchodu na večnosť.

Ovplyvnil aj Vaše myslenie?
Veľmi rada som s ním viedla rôzne, aj pomerne náročné teologické debaty. Prekvapoval ma svojimi otvorenými názormi, ktoré boli vždy podložené neskutočnou ľudskosťou. Každé naše stretnutie bolo presiaknuté jeho nákazlivým humorom a dobrou náladou. Spomínam si na situácie, keď videl niekoho na druhej strane chodníka a ja som mu musela rýchlo vysvetliť kto to je. Okamžite na neho kričal menom a spýtal sa ho niečo osobné. Mal dar rozprávať sa s lekárom, univerzitným profesorom alebo murárom. Nikdy sa neponižoval a nikdy sa nepovyšoval.

Prekvapil svojou neočakávanou reakciou, či konaním?
V Perneku sa aktívne zúčastňoval dedinského života. Pomáhal pri stavbe obecného úradu, obchodu, opravoval kostol, občas zavítal do krčmy. Vtedy sa slovník aj tých najtvrdších chlapov zrazu menil. Dodnes Pernečania spomínajú ako pán farár prišli s fľašou pálenky na stavbu a ako šikovne vedeli obhadzovať.

Bol by Váš život v niečom iný, keby ste ho nestretli?
Dokonca doslovne. Po skončení vysokej školy som mala nastúpiť do jednej štátnej inštitúcie. V deň promócií mi povedal, že pri mojom temperamente toto nie je vhodné miesto pre mňa. Podal mi lístok s telefónnym číslom a o dva dni som robila v jednej medzinárodnej softwarovej firme. Keď som prišla na pohovor, tak mi bolo povedané, že výberové konanie už urobil Tonko. Stretla som sa s ľuďmi, s ktorými sme následne založili firmu a pracujeme spolu už vyše dvadsať rokov.

Môžeme Vás poprosiť o spomienku na nejakú veselú historku, či situáciu, ktoré ste spolu zažili?
Počas letných mesiacov vždy Tonko chodil do našej záhrady so slovami „idem pozrieť, čo sa tam pre nás urodilo“. Takto raz videl zrelé čerešne, ktoré boli však veľmi vysoko. Napriek tomu, že mal vyše sedemdesiat, vyšplhal sa na strom. Keď zistil, že dole to nie je také jednoduché, tak mi kričal: „Rozhodni sa, či sa začínaš modliť alebo volať hasičov!“


… A KEĎ NAHROMADÍŠ, ROZDAJ!

Margita, jeho sestra

Tonek bol všeobecne vnímaný ako veľmi aktívny človek. Neustále niekomu a niečomu pomáhal. Bol taký už ako dieťa?
On bol od mala trochu iný ako my. Spomínam na to s úsmevom, keď bol malý, tak sa fyzickej robote doma vyhýbal a schovával sa s knihami. Všetky deti museli doma pomáhať pri kravách, vo vinohrade, na poli, … Bolo veľa detí a málo peňazí, žili sme z toho, čo sa dopestovalo a dochovalo, tak museli pracovať všetci. Zo školy sme sa ponáhľali rovno domov pomáhať, len Tonek prišiel vždy neskôr, lebo ho zdržali akési „povinnosti“.

Vedeli ste o tých jeho „povinnostiach“ niečo bližšie?
My sme mali povinnosti doma, on vonku. Po celý život to tak bolo. Ani sme veľmi nevedeli, čo robí. Len sme čakali, kedy príde domov. Niekedy tými povinnosťami boli štúdiá, či kázne, inokedy útek za hranice alebo, naopak, vrátenie sa do vlasti, i cez všetky nepriaznivé okolnosti alebo niečo celkom iné. Ani sme po detailoch nepátrali a keď boli ťažké chvíle, iba sme sa za neho modlili. No, z jeho sebaistého pokoja sme cítili a verili, že vie, čo robí. Na druhej strane – on sa vo svojom konaní i tak nenechal zviklať.

Anton Srholec s rodinou, 1950
Archív: rodina Srholcová

Rodina rešpektovala jeho vlastnú cestu?
Už ako decko veľmi rád čítal, čím sa od mala od všetkých líšil. Kedy sa dalo, vtedy sa schoval s knižkou, bárs aj na povale. Všetci však jeho inakosť tolerovali. Keď chcel ísť po meštianke do školy do Šaštína, tak ho rodičia nechceli pustiť, lebo neboli peniaze. Internát stál mesačne tristopäťdesiat korún, čo bola vtedy celá mesačná výplata. Aj mu to vyhovárali, že sa mu začnú páčiť dievčatá a že potom bude ľutovať. No, keď ho neprihlásili, tak sadol na bicykel a išiel sa do Šaštína prihlásiť sám. Sestra Julka vtedy začala pracovať, bola ešte slobodná, a tak celá jej výplata išla na Tonkovu školu. Podporovali sme ho. A či nám to vrátil? No vrátil, ale inak. Nikdy nehonobil majetok. Vždy sa pýtal, či nám niečo chýba a aj hneď odpovedal, že máme dosť. Hovoril, že netreba hromadiť a keď aj nahromadíme, máme rozdať potrebným a potom, keď bude treba sami dostaneme. A ja môžem povedať, že v mojom živote to tak aj platí. To bola dosť veľká obetavosť. My sme boli zvyknutí a tak vychovaní jeden druhého podporovať. Spávali sme, ako deti, všetci pod jednou perinou a jeden druhého sme zohrievali. Vždy sme vedeli, že aj ten druhý potrebuje miesto a teplo. Tak to medzi nami súrodencami ostalo dodnes.

Vy ste netúžili po vzdelaní?
V práci mi hovorili, že by som mala ísť na štúdiá, ale nedalo sa. Vtedy to tak bolo, že dievčatá neštudovali. Rodinu živil chlap a na štúdiá, či vyučiť sa, teda, išli iba chlapci. Ženy pracovali doma, na poli, starali sa o deti a domácnosť, tak načo štúdiá. Ani mi nenapadlo, že by mi to malo byť ľúto.

Boli ste si doma vedomí veľkej Tonkovej osobnosti?
Aj sme mysleli, že vieme. Veľa sme sa od neho učili a vedeli sme, že pre jeho slovo si chodili ľudia zďaleka. Úplne mi to však došlo až teraz, keď sa dostal medzi desať najväčších Slovákov histórie a potom, keď bol tretí za Štefánikom a Štúrom …

Anton Srholec so súrodencami
Archív: rodina Srholcová