V Poprade

Pozrite na nebeské vtáctvo, že nesejú ani nežnú, ani nezhromažďujú do stodôl, a váš nebeský Otec ich živí!
Mat. 6/26

Cestovala som do Popradu. Bol pekný januárový deň, odpoludnia, slnko sa klonilo k západu, keď sa pred nami náhle vynorili tatranské štíty. V zapadajúcom slnečnom svite sa sneh ružovel. Nádherný pohľad! Oči sa nevedeli nasýtiť pohľadu na tú krásu Božieho stvorenia. Z duše tryskala vďaka a pamäť mi ponúkla verš: Učinil všetko krásne vo svoj čas, i večnosť dal do ich srdca, iba že človek nevystihne diela, ktoré koná Boh … /Kaz. 3;11/. No dar, ktorý človek v prírode dostal, si vážiť nevie. Nie je spokojný s tými zákonitosťami, ktoré Stvoriteľ prírode dal; chce ich „vylepšovať“.

Korytá riek netečú správnym smerom, treba ich preložiť … Kde je orná pôda, chce mať domy a fabriky, kde je úhor, tam chce mať úrodu, z bylinožravca urobiť mäsožravca …, lebo kde je mnoho múdrosti, tam i mnoho hnevu, a ten, kto rozmnožuje vedomosť, rozmnožuje bolesť … /Kaz.1;18/.

Bola rozprávkovo krásna zima, stromy ako posypané cukrom. Ráno vykuklo slniečko, ale vzduch bol svieži, voňavý, mrazivý, mohlo byť asi –8°C. S hlasitým čvirikaním doletel kŕdeľ vrabcov. Svižne trepotali malými krídelkami, poskakovali z konára na konár. Nevadilo im, že striasajú osuheľ na seba samých. Hľadali „raňajky“, s chuťou zobkali do zamrznutých plodov jarabiny.
Vďaka Ti, Pane, že dávaš silu malým a slabým …

Elena Speváková