Za mjeskú zďú I – Co odnésel Pelíškúv potok

Dnes už zbitek mjeskích zďí zhltlo mjesto, ale ešťe aj v mojém ďectvje bili fúrt jakúsi hraňicú. Ale život bil aj za hradbama, lebo aj tam bívali a pracovali Skaličané. Moji starečké bívali Na skali, dnešňí Strážňická ulica, tam virostla moja maminka a já sem tam často trávil prázňini a ďeckéroki u teťički Marki. Hrávali sme sa na Trávňíkoch, pod Povjetrňákem a dole u Pelíškového – Zlatňíckého potoka. Prvňí zážitek si nepamatuju, ale ríkali mje roďičé, že setra Milka ze sestreňicú sa hráli pri potoku, já sem bil f kočárku a nejak mja méňej pozorovali a kočárek aj se mnú zjel doprostred potoka a voda tékla mezi kolečkama. Jedna teťička cigánka mja vitáhla na cestu a tak sem to ščastlivo prežíl. Skalickí cigáňi mjeli malé domečki pri potoku pod Jakubovičovích zahradú aš po Predmjesťí a pár roďin bívalo pri cesťe do hor po levej straňe. Fčíl tam stójá pjekné domi. Ríkalo sa, že domki si postavili s kameňa z Povjetrňáku. Bili zamjestnaňí f ťihelňi, u sedlákú, u mjesta, v horách a príležitostňe bársde. Ňikedi sem nečul, žebi to bili kmíňi. Jejich ďecka choďili s nama do školi a hrávali sme sa s ňima. Živili sa aj tím, gdo im co dal. Pod Povjetrňákem bil „krafskí cinter“, gde sedláci zakopávali uhinuté zvírata a drúbež. Po dvoch-troch nocách bili vikopané a záhadňe zmizli. Možná v hrnci…

O vodu Skalica núzu nemjela. Kolem tékli potoki a tak neňi ďivu, že bilo za mjestem nekolik vodňích mlínú. Jeden z ňich bil aj na Zlatňíckém potoku, ríkalo sa mu Pelíškúf mlín. Už sem spomínal, že aj Zlatňíckí potok bil vtedi Pelíškúf. Dodnes je tam staveňí. A právje tam sa mohla stat veliká tragédija. Stalo sa toto: Mi sme mjeli kúsek pola – Ňivki za Predmjesťím. Ti pola sa táhli od Rekošovej stodole smjerem ke mlínu a sahali po cestu pod Visoké pola. Na bívalém mlíne bívala roďina a mjeli v maštali pár kusú statku. Na dvori hnojišťe a jama na močovicu. Maminka, jak mladá žena, hrabala na roli obilé a zlomila sa í na hrablách rúčka. Išla do domu, kterého majitelé bili kmotri z našíma starečkama. Vešla do dvora, ňigde ňikoho, hluchí stareček bili na humňe a ftem začula neco žblunknút. Z hrúzú viďela v močovici trčatkúsek vlasú. Drapla šťicu vlasi a vitáhla malého chlapečka, kerí sa tam topíl. Bil to malí Franťišek. Zbuntovala starečka, zavolali dochtora a chlapec bil zachráňení. Nakonec z ňeho virostél šikovní opravár zemjeďelsích strojú. Na kúpáňí ale nezanevrel a choďil s kamarádama, tak jak neskúr aj mi, pod náhon Pelíškového mlína. Tam ale bila čistá horská voda, vibetónované brehi a kopa bezstrostňí radosťi.

Anton Dinka st.