Krásna spomienka

Od útleho detstva ma vinohrady priťahovali ako magnet. Možno aj preto, že vinohrad vlastnili aj moji rodičia. V tom nádhernom prostredí som sa vždy cítil príjemne, a tak som sa jedného slnečného dňa päťdesiatych rokov minulého storočia vybral na prechádzku do skalických vinohradov chodníkom hore nad „tihelňú“, kde dnes stojí hotel Sv. Ludmila. Po pravej strane, kde sa chodník spájal s cestou, som zbadal mimoriadneho človeka, maliara Júliusa Koreszku, ktorý práve dokončoval dielo – obraz s názvom „Vinohrad“. Pozdravil som, s ospravedlnením či nevyrušujem pri tvorbe, no, keď majster „krajinár“ zistil, že pracujem ako litograf v Grafobale Skalica a niektoré jeho diela, ako napríklad „Rozhovor na moste“, som spracovával pre tlač reprodukcie, položil paletu i štetec a podal mi ruku. V tej dobe práve táto reprodukcia zdobila mnohé chodby škôl a kultúrnych inštitúcií po celom Československu. Náš rozhovor po chvíli skĺzol na odbornú úroveň, pretože majster mal malú pripomienku k spracovaniu odtieňov farieb vytláčaných reprodukcií. V jeho dielach totiž prevládal decentný kolorit, až skoro pastelové odtiene farieb a práve tie farebné tóny sa vtedajšou technológiou ťažko „verne“ spracovávali a išli trocha do červena. Fotografické panchromatické materiály neboli citlivé na všetky farby. Hlavne však farebné filtre neboli selektívne, a tak do výťažkov prepúšťali nežiaduce odtiene, čo bolo nutné manuálne korigovať retušou alebo maskami.

Majster s pohľadom na nádhernú scenériu starého vinohradu na drevených kolíkoch, stoh slamy v pozadí a štyri „Tehlárske domky“ pri vstupe do Skalice, dokončil posledné listy viniča na obraze a pobrali sme sa spoločne dolu, do mesta. Po ceste domov prišla reč na ďalšieho významného slovenského maliara a ilustrátora Ľudovíta Ilečku, ktorému som robil ešte v Grafických tlačiarňach v Bratislave reprodukcie ilustrácií románu Drevená dedina, ktorý bol aj sfilmovaný. Keďže Ilečko chodieval za mnou pracovne aj do Grafobalu, kde sme mu spracovávali viaceré leporelá, pán Koreszka ma požiadal o sprostredkovanie stretnutia, nakoľko sa páni poznali a dlhšie sa nevideli. Aj keď som mu to sľúbil, bohužiaľ, k stretnutiu už neprišlo, pretože Július Koreszka nás medzičasom navždy opustil.

Ďalšou príjemnou náhodou bolo prisťahovanie sa vdovy pani Koreszkovej v sedemdesiatych rokoch práve do nášho bytového domu, dokonca aj vchodu. Vtedy som býval na Mazúrovej ulici (dnes Školskej) a seriózna stará pani nám susedom rada poukazovala rôzne, aj nezverejnené diela nebohého manžela. Mne dokonca darovala reprodukciu diela „Vinohrad“, ktorého originál som na vlastné oči videl dokončovať a tá reprodukcia mi dodnes visí zarámovaná v „búde“. Každý pohľad na tento obraz mi pripomenie krásnu spomienku nielen na významného slovenského maliara, ale aj vynikajúceho človeka.