Ešte pred Vianocami pripravujú Západoslovenské tlačiarne Skalica vydanie netradičnej maľovanky pre deti i dospelých pod názvom Vymaľuj si Skalicu. Už názov prezrádza jej obsah. Autorkou dielka je Nadja Geržová, autorka úspešnej maľovanky Domčekovo.
V Skalickej maľovanke nájdete obrázky na vymaľovanie, aj ich plnofarebné predlohy. Všetko bude na tvrdom papieri, takže obrázok, ktorý vám prirastie k srdcu, si môžete zarámovať a tešiť sa z neho ešte viac. V tejto súvislosti nás zaujímal príbeh autorky Nadje Geržovej a tak sme ju požiadali o zodpovedanie niekoľkých otázok.
Ste rodáčka zo Skalice, žijete však v Trenčíne …
V Trenčíne žijem už 35 rokov. V Skalici som strávila svoje detstvo i mladosť a krásne stredoškolské časy na gymnáziu. Po maturite som však odišla na vysokú školu do Nitry a odtiaľ za prácou do Trenčína. Išla som len na rok a zostala do dnes.
Čo vás priviedlo späť?
Späť do Skalice ma priviedli smutné udalosti v našej rodine. Sedem mesiacov som stála pri lôžku svojej chorej sestry, celý rok som žila v Skalici. Často som stála na Kalvárii, pozerala na mesto a pýtala sa kam vlastne patrím. A aj keď som sa opäť vrátila do Trenčína, moje srdce zostalo v Skalici a začala som každý týždeň utekať späť. Nachádzala som tu pokoj, rástol vo mne pocit hrdosti a ešte niečo, čo doteraz neviem ani pomenovať. Uvedomila som si, že toto som ani raz za tých 35 rokov v Trenčíne necítila.
Vaša láska k rodnému mestu je silná …
Svoj obdiv a lásku k mestu pretavujem aj do svojich fotiek. Sú to len amatérske zábery, ale snažím sa odovzdávať to krásne a hodnotné, čo vnímam vo svojom rodisku. Musela som odísť, aby som to objavila. Chcem sa poďakovať Slávkovi Rehákovi, že mi umožnil fotografie zdie-ľať na Facebooku v Skalickom fóre.
Kreslenie je pravdepodobne Vašou celoživotnou záľubou. Aká bola Vaša cesta k maľovankám?
Ako dieťa som obkresľovala obrázky z rozprávkových kníh. Nikdy som však nechodila do žiadnej umeleckej školy. Po vysokej škole som začala učiť v Detskom mestečku a tam som bola veľmi skoro postavená pred úlohu učiť takmer celý druhý stupeň výtvarnú výchovu. V tom čase som absolvovala projektovú tvorbu výtvarnej výchovy v Bratislave. Postupne som sa dostala aj ku keramike a otvorila som ako prvá v Trenčíne keramickú dielňu. Cez keramiku prišiel ku mne drôtik. Niektoré moje keramické i drôtované veci boli vystavené v malej súkromnej galérii v Anglicku. Potom pribudli farebné obrázky a obrazy. Začali mať spoločný prvok – domčeky. Každý máme tam vo vnútri, v sebe taký svoj domček, do ktorého sa utiekame a skrývame pred svetom, keď sa cítime slabí a zranení. Odtiaľ opatrne vykúkame von. Neskôr moje obrázky začali byť čiernobiele a tak som sa dostala k maľovankám.
Vo vydavateľstve Tatran Vám vyšla kúzelná maľovanka Domčekovo. Jej úspech napovedá, že Váš snový svet zdieľa aj mnoho detí a nielen detí …
Začala som kresliť ďalšie a ďalšie obrázky, kde domčeky často boli ako ľudia. Nekreslila som s úmyslom vydať knihu. K tomu ma doviedli moji priatelia. Kniha vyšla v roku 2016. Obrázky sa páčili a ja som začala dostávať zaujímavé smsky, dokonca z New Yorku i Nového Zélandu, kam sa Domčekovo zatúlalo. Najviac ma potešilo, že si ho objednala aj veľká časť detí z mojej školy, vrátane pedagógov.
Maľovanky sú v súčasnosti veľmi obľúbenou zábavou nielen detí, ale aj dospelých. V čom spočíva ich atraktivita?
V prvom rade pomáhajú človeku resetovať hlavu, navodiť pokoj, relaxáciu. Preto zažili taký veľký úspech. Zrazu sa mohli aj dospelí, bez hanby, vrátiť k takmer detskej činnosti, sadnúť si a len tak v kľude a bez myšlienok si vymaľovávať. Dieťa si počas vyfarbovania obrázku vytvára svoj fantazijný svet, učí sa zároveň trpezlivosti, učí sa zotrvať pri jednej činnosti a tiež schopnosti dokončiť prácu, čo je tak dôležité v dnešnej dobe, keď je pozornosť detí rozptýlená toľkými podnetmi z vonku. Vyfarbovanie maľovaniek navodzuje u dospelých i detí až meditatívny stav.
V tomto čase sa v Západotlači pripravuje vydanie maľovaniek s pohľadmi na Vaše rodné mesto – Skalicu. Z čoho ste vychádzali?
V určitom bode som sa vo svojej tvorivosti zasekla. Zostal mi len fotoaparát. Začala som viac žiť v prítomnom okamihu, uvedomovať si vzácnosť každej chvíle, jedinečnosť všetkého, čo nás obklopuje. Snažila som sa tieto okamihy v Skalici zachytiť. Svoje zábery som premenila v aplikácii ma kresby a dotvorila ich. Robila som to so zámerom vytvoriť pre deti, a nielen pre nich, maľovanku Skalice, ukázať im svoj pohľad a cez obrázky aj lásku a hrdosť k tomuto krásnemu mestu. Som nesmierne rada, že vďaka Západoslovenským tlačiarňam kniha Vymaľuj si Skalicu uzrie svetlo sveta a verím, že poteší mnohých Skaličanov.
Doba napreduje, dostala sa tak moderná technika aj do Vašej práce?
Pracovala som s určitými výtvarnými programami, ale klasika u mňa stále víťazí. Svoje obrázky stále kreslím ručne a techniku veľmi nepoužívam. V knihe Vymaľuj si Skalicu sú však vo výtvarnom programe upravené fotky v spojení s ručnou kresbou podľa danej fotky.
Ostalo medzi Vami a Skalicou stále pevné puto detstva?
Musím povedať, že s každou mojou fotkou alebo obrázkom sa môj vzťah k Skalici upevňuje a utužuje. Mesto mi vrátilo spomienky na detstvo, kamarátov, s ktorými som vyrastala, a dáva mi pocit znovu nájdeného domova.
V Skalickom Obzore pripravujeme Pexeso zo slov skalickej mestskej reči a oslovili sme Vás s prosbou o drobné ilustrácie. Ponuku na spoluprácu ste prijali, čo nás veľmi potešilo … Pripravujete aj iné práce?
Rada by som sa vrátila k výtvarným aktivitám, ktoré ma tak tešili. Pexeso je pre mňa určitá výzva, keďže ja sama som bola nútená opustiť reč, s ktorou som rástla a začať hovoriť spisovnou slovenčinou. Mám ešte aj ďalšie nápady, avšak ponechám ich na to, ako ma k nim bude životu posúvať.
