Zdroj: internet
V histórii Skalice sa priezvisko Šablatúra objavilo dvakrát. Vzhľadom na históriu mesta to však bolo vždy len krátke intermezzo. Prvýkrát sa tak stalo v roku 1723, kedy sa do Skalice priženil Ján Šablatúra, ktorý prišiel z malého mestečka, či skôr obce, v Krušných horách, ktorej názov je Místo (nemecky Platz). Obec sa dnes nachádza v Ústeckom kraji v okrese Chomutov. Aký osud sem Jána Šablatúru priviedol, netušíme. Vieme len, že 24. 8. 1723 sa v Skalici oženil so Skaličankou Marínou, r. Šmatlákovou. Tento pár mal minimálne päť detí, v poradí Magdaléna (1724), Terézia (1725), Vavrinec (1730), Jozef (1735) a Vavrinec (1738). V roku 1761 sa Jozef oženil s Annou, r. Tulákovou, a o tri roky sa im narodila dcéra Anna. Po týchto záznamoch sa priezvisko z matrík vytráca a predpokladáme, že deti, ktoré v mladosti nezomreli, zo Skalice odišli.
Druhýkrát sa priezvisko Šablatúra objavilo v Skalici v roku 1923, teda, dvesto rokov po prvom príchode Šablatúrovcov. Vtedy do Skalice prišiel Anton Šablatúra (9. 6. 1899 – 2. 7. 1957) kvôli tomu, aby kúpil cukráreň cukrára Maňáka, ktorú prevádzkoval v dome vedľa mestského úradu. Adresa jeho prevádzky a bytu bola Skalické námestie 146/I. Anton Šablatúra sa narodil vo Frenštáte pod Radhoštěm a do Skalice prišiel už so svojou manželkou Boženou, r. Benešovou. Z matriky narodených ev.a.v. cirkvi skalickej sa pri narodení syna Svätopluka Edmunda Alojza dozvedáme, že rodina bola pôvodne „československého náboženství“, no v Skalici prestúpila k evanjelickej cirkvi. Anton Šablatúra sa okamžite zapojil do spoločenského života v meste.
Úspešne rozvíjal cukrárenskú výrobu a politicky sa angažoval v Československej živnostensko-obchodnej stredostavovskej strane (ČŽOSS), kde patril medzi miestnych predstaviteľov. Jeho firma zamestnávala podľa ekonomickej situácie 14 až 48 ľudí. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do odbojového hnutia a po vojne, v rokoch 1945 – 1947 sa stal jedným z vedúcich predstaviteľov skalického Sokola, ale aj ŠK Skalica. Na jeho podnet vznikla obchodná spoločnosť Vínne sklepy, spol. s r. o., kde bol spolumajiteľom a riaditeľom. Firmy, ktoré Anton Šablatúra úspešne založil a rozvíjal boli po februári 1948 znárodnené. V ťažkých päťdesiatych rokoch bol za tzv. „protištátnu činnosť“ komunistami uväznený. Anton Šablatúra zomrel v Skalici 2. 7. 1957 a tu aj bol o dva dni pochovaný.
V tejto rodine sa 7. 9. 1929 narodil Svätopluk Šablatúra, ktorý sa stal neskôr priekopníkom slovenského dabingu a zakladateľom prvého dabingového štúdia na Slovensku. Jeho krstnými rodičmi boli Edmund Beneš, továrnik z Moravskej Ostravy, spolu s manželkou Barborou. Svätopluk Šablatúra študoval právo na pražskej Karlovej univerzite a zároveň externe aj kameru na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU) v Prahe. Počas jeho štúdia sa však zmenili politické pomery a v roku 1951 ho na promóciu na právnickej fakulte pre zlý triedny pôvod nepripustili. Narukoval do Pomocného technického práporu (PTP), čo boli pracovné útvary Československej ľudovej armády, a pracoval v bani Dukla v Dolní Suché na Ostravsku.
Po ukončení základnej vojenskej služby a návrate na Slovensko si pre svoj kádrový posudok len veľmi ťažko hľadal uplatnenie. Napokon však prácu našiel a v roku 1952 nastúpil ako asistent réžie vo filmových ateliéroch na bratislavskej Kolibe. Neskôr presvedčil šéfov vtedajšieho Československého filmu, že aj slovenské deti by mohli počúvať rozprávky vo svojom rodnom jazyku. Na skúšku mu, teda, dovolili nadabovať sovietsky film. V roku 1957 Svätopluk Šablatúra založil prvé dabingové štúdio na Slovensku vo filmových ateliéroch na bratislavskej Kolibe a pri tejto práci vydržal až do dôchodku. Za vyše 40 rokov sa ako dabingový režisér podpísal pod mnohé rozprávky a iné filmy. Svoje bohaté skúsenosti a vedomosti o dabingu zhrnul v zborníkoch Umenie dabovať a Svet dabingu. Patril tiež medzi vášnivých filatelistov. V tejto oblasti pôsobil ako súdny znalec a tlačou mu vyšli dve publikácie s témou falšovania známok. Sám mal unikátnu zbierku falzifikátov československých známok.
Na Svätopluka Šablatúru mám osobne milú spomienku z roku 1992, keď som začal pracovať v mestskom kultúrnom stredisku ako redaktor mestských novín s úlohou obnoviť vydávanie miestneho mesačníka Skaličan, ktoré bolo prerušené po roku 1989. Bol to práve Svätopluk Šablatúra, ktorý mi nezištne, ako mladému a neskúsenému redaktorovi, radil v štylistike i gramatike. A pritom som sám v tom čase ani nevedel odkiaľ sa tento starší pán „z Bratislavy“ objavil a kto to vlastne je. Až neskôr som zistil, s kým som mal tú česť a prečo sa zaujímal o moju prácu. Svätopluk Šablatúra zomrel 16. 1. 2016 v Bratislave.
Priezvisko Šablatúra sa v Skalici dnes už nevyskytuje. Jeho pôvod je zahalený tajomstvom, no je jasné, že sa neskladá zo šable a túry, ako by sa prvoplánovo ponúkalo. Už len tým, že do Skalice prichádza z Čiech a česky je šavle. Snáď by sa k významu dalo priblížiť etymologickým rozkladom na šabla, čo možno skôr ako na zbraň poukazuje na šablónu, a túru, vedúcu k latinskému tornare, či gréckemu tornos, to je obrábať, strúhať, stružlikať, točiť, ukrývajúce nejaký tvar, podobne ako kontúra, či partitúra. Avšak, aj to je bez vedeckého skúmania rovnako iba špekulácia.
V roku 1995 priezvisko Šablatúra na Slovensku nosilo 89 jeho obyvateľov v 36 lokalitách. Najviac nositeľov priezviska Šablatúra žilo v Malom Borovom (9), nasledovali Ružomberok (7), Galanta (6), Kvačany (5), Liptovská Ondrašová (5), Tisovec (5) a Dolný Kubín (4). Priezvisko Šablatúrová na Slovensku nosilo 91 jeho obyvateliek v 38 lokalitách. Najviac nositeliek priezviska žilo v Malom Borovom (12), nasledovali Kvačany (7), Tisovec (7), Galanta (5), Revúca (5), Ružomberok (4) a Šamorín (3).
V Českej republike priezvisko už takmer zaniklo. Nosí ho iba 5 mužov, a to dvaja v Kadani, dvaja v Brne a jeden v Českom Tešíne. Podobne je to aj v ženskej verzii, priezvisko Šablatúrová sa vyskytuje v Českých Budejoviciach (2), Kadani (2) a jedna nositeľka tohto priezviska žije v Českom Tešíne.
Mgr. Vladimír Petrovič,
genealóg a historik