Zdroj: Historia Hoy
Keď sa nám dobre žije, keď máme všetko materiálne o čom sme snívali, máme spoločenské postavenie po ktorom sme túžili…, príde chvíľa, kedy sa v našom vnútri objaví otázka, ktorú si mnohí ani príliš nepripustia do vedomia: „A čo urobíš ďalej so svojim životom?“
To materiálne, čo sme vybudovali, je už stereotypné, nudné, už prešla tá prvá triumfujúca radosť z toho, čo sme dosiahli. „Čo teraz? Čo ďalej?“ Hľadať nové ciele alebo stagnovať na mieste? Človek, ktorý nenachádza zmysel (alebo ďalší zmysel) svojho života, nevie načo sa upnúť, k čomu smerovať, stráca vnútorné sily. Na takú situáciu reagujú ľudia rôzne. Niektorí uvedenú otázku, ktorá sa odkiaľsi vynára, snažia prehlušiť alkoholom, drogami, aby nevideli, nepočuli, nevnímali svoju prázdnotu. Iní upadajú do depresie, ktorú treba liečiť; ak nie, ukončujú sami svoj život. A iní hľadajú zmysel svojho života, ktorý má vyššiu hodnotu, nielen materiálno, ktoré ho obkolesuje.
NA VLASTNEJ KOŽI
Viedenský psychiater a psychoterapeut Viktor E. Frankl, ako jediný zo svojej rodiny, prežil koncentračný tábor. Vo svojej knižke Napriek všetkému povedať životu áno popisuje život v koncentračnom tábore. Okrem iného hovorí o tom, že keď sa blížili Vianoce 1944, mnohí dúfali, že do Vianoc sa vojna skončí a oni sa dostanú na slobodu. Medzi Vianocami 1944 a Novým rokom 1945 bolo v koncentračnom tábore veľké masové zomieranie. Dôvod? Svoje psychické aj fyzické sily rozložili v zhode s očakávaním, že na Vianoce už budú slobodní, bez trápenia… Keď sa tak nestalo, prišlo sklamanie, frustrácia, beznádej, ktorá oberá o sily, o imunitu a tým o odolnosť voči ťažkým životným podmienkam.
VĎAKA ZA UTRPENIE
Kríza, utrpenia, ktoré človeka postihnú, sú tým, čo nás tlačí dopredu, vedie nás k vyzrievaniu osobnosti, dáva šancu nájsť vyšší zmysel svojej existencie, než len materiálny blahobyt pre seba. Ak človek spracuje utrpenie, ktoré prežíva, tak, že sa nezameriava len sám na seba, ale vidí okolo seba aj iných ľudí, s ich trápením a potrebami, nájde zmysel svojho utrpenia. Napríklad bezvládny starý človek, ležiaci na lôžku, môže mať pocity vlastnej zbytočnosti a nezmyselnosti svojho života. Avšak jeho život v bezvládnosti je skúškou pre tých, ktorí ho ošetrujú, aké sú oni osobnosti; ošetrujú ho s láskou a trpezlivo? Alebo nevrlo, mrzuto, že ten ležiaci je iba na ťarchu? Utrpenie blížneho, ktoré nás vedie k súcitu a snahe pomáhať mu, dáva zmysel našej existencii. A kvalita, autentickosť našej starostlivosti o neho dáva zmysel jeho existencii.
ČO OD NÁS ČAKÁ ŽIVOT?
Ako hovorí sám Viktor Frankl: „Nikdy a nijako nezáleží na tom, čo môžeme ešte od života očakávať, ale záleží jedine na tom, čo život očakáva od nás!“ V uvedenom prípade bezvládneho človeka, ktorého treba opatrovať, život od neho očakáva, že prijme rolu „objektu“, ktorý je náplňou práce a emócií tých, čo sa o neho starajú. Autor zdôrazňuje jedinečnosť a neopakovateľnosť ľudských osudov. Avšak, aj keď je nám nadelené utrpenie, je nutné, aby človek videl, našiel zmysel aj takejto svojej existencie.
Spravidla si ľudia kladú otázku po zmysle, keď sa udeje niečo zlé: nešťastie, živelná pohroma, alebo pandémia, sprevádzaná umieraním. Aký zmysel má zomieranie človeka? Aký zmysel má pre neho samotného, pre jeho najbližších, pre susedov, spolupracovníkov, pre mnohých ďalších ľudí…? Ak aj teraz nevidíme zmysel utrpenia, je treba uchovať si nádej, že príde čas, kedy pochopíme jeho zmysel. Len možno veci vyžadujú dlhší čas, aby sme „dozreli“ do ich poznania.
Elena Speváková,
klinická psychologička