Chodím si, chodím po svete a hľadám v ľuďoch inšpiráciu

Prednedávnom som na jednom víkendovom vzdelávacom stretnutí spoznala ženu, ktorá sa nám všetkým javila veľmi krehká. Väčšinou bola utiahnutá a tichá, a keď už niečo povedala, tak skoro nepočuteľne. Pôsobila veľmi zraniteľne a tak sme všetci okolo nej chodili opatrne, po špičkách, s obavou, aby sme jej niečím neublížili. Opak však bol pravdou.

Počas prvého dňa som sa dozvedela, že pracuje ako sestrička v hospici a časom sa so mnou veľmi skromne podelila o detaily jej každodennej práce. Večer sme mali priestor na bližší rozhovor a tak som sa ešte dozvedela o jej ťažkom detstve bez rodičov i o terajšom živote, v ktorom sama vychováva postihnuté deti. Napriek tomu všetkému nezanevrela na život. S tichým úsmevom na perách je oporou nielen svojim deťom, ale ľuďom, pri ktorých stojí v ich posledných dňoch života, a oporou aj ich rodinám.

Odrazu som si uvedomila akú obrovskú silu táto žena má. Ako ľahko sme sa dali pomýliť prvým dojmom a jej jemnosť sme omylom vnímali ako slabú krehkosť.

Na konci kurzu sa na túto tému rozprúdila všeobecná debata. Padali často názory, že byť jemný v tejto dobe sa nevyplatí a veľká časť dokonca považovala jemnosť za prejav slabosti. Tá žena už sa zasa len ticho usmievala. A ja som v tichu videla aká je v jej jemnosti obrovská sila. Bola podobná sile klíčiaceho semienka, ktoré pomaly rastie, derie sa na svetlo a má silu odtlačiť i balvan.
Obrovskou inšpiráciou nám môžu byť mnohí ľudia, ktorých stretávame. Stačí len nájsť si čas na spoznanie ich príbehu a nerobiť si uzávery na prvý pohľad.

S úctou

inšpirovaná Želmíra Macháčková