V apríli a máji si každoročne mestá a obce postupne pripomínajú výročie oslobodenia vtedajšieho Československa. Pre Skalicu skončila 2. svetová vojna 11. apríla 1945. Pri jej oslobodzovaní padlo 130 vojakov, z toho bolo 51 sovietskych. Jedným z nich bol Viktor Savič Pľjušť, ktorého obeť v Skalici pripomína samostatný pamätník. O udalostiach okolo bojov a jeho smrti sa publikovalo mnoho. Nás však zaujíma ako človek, manžel, otec i syn. O rozprávanie na túto tému sme prostredníctvom pani Amálie Chrenkovej požiadali jeho dcéru Elenu Viktorovnu Pľjušť.
Pani Lena, môžete nám, prosím, prezradiť niečo viac o pôvode vašich rodičov? Odkiaľ pochádzali, z akých rodín?
Môj otec Viktor Savič Pľjušť sa narodil 24. novembra 1913 v Sevastopole. Jeho rodičia boli jednoduchí ľudia. Otec Sava Maksimovič Pľjušť pracoval ako robotník a matka Evdokia Grigorijevna bola ženou v domácnosti. Viac informácií o nich ani o ďalšej rodine, bohužiaľ, nemám. Moja mama Tatjana Vasilijevna Stepačova sa narodila 9. 1. 1920 v bieloruskom meste Žlobin. Jej otec Vasilij Nikolajevič Stepačov bol strojvodcom osobného vlaku a mama Anna Titovna Stepačova bola v domácnosti. V rodine boli ešte chlapci, no v skorom veku zomreli.
Ako sa vaši rodičia zoznámili?
Začiatok vojny všetci zažili v meste Voronež. V roku 1941 mala mama 21 rokov a už v septembri toho roku sa dobrovoľne prihlásila na Vojenskú akadémiu cudzích jazykov v Moskve, do kurzu vojenských tlmočníkov, špecializácia nemecký jazyk. Prešla bojom o Moskvu, bitkou o Stalingrad, bojmi o oslobodenie Charkova, Kurska, … Prechádzali južne od Ruska, Ukrajiny, Moldavska, Maďarska, Rumunska, Československa. S mojim otcom sa stretli na fronte, no za akých okolností neviem. Podľa listov, ktoré sa mu podarilo napísať svojej matke do Voroneže a z ktorých ešte stále tri ochraňujem, predpokladám, že ich stretnutie sa uskutočnilo v januári až februári 1944. V tom čase mama slúžila ako vojenský tlmočník 53. armády 2. ukrajinského frontu a otec slúžil ako podplukovník na pozícii zástupcu vedúceho oddelenia komunikácie 53. armády 2. ukrajinského frontu. Aké bolo ich stretnutie, neviem, no môžete si predstaviť život pod neustálym bombardovaním, vo dne v noci, v mraze, daždi, snehu, kde spali často na zemi, na podlahe. Do toho pokračuje boj, prichádzajú zajatci, ktorí musia byť vypočutí, informácie musia byť postúpené vysokému veleniu a každú minútu zomierajú vaši kamaráti … Peklo! Avšak nikto nemôže, ani na fronte, zakázať LÁSKU!
Ako sa dozvedel otec o vašom narodení?
V roku 1944 a sčasti v roku 1945 rodičia boli spolu. Po nejakom čase matka zistila, že čaká dieťa. Rozhodli sa, že v marci pôjde mama k rodičom do Voroneže, aby tam porodila. Otec jej písal listy, posielal balíky s oblečením pre ich ešte nenarodené dieťa, či podiely mydla. V zdevastovanej krajine, plnej rozbitých miest, chudoby, kde ľudia nemali čo jesť, to bolo neoceniteľné.
Poznali ste z otcovej strany aspoň starých rodičov?
Ako som spomenula, o otcových rodičoch vlastne nič neviem. Jeho matka zomrela skoro a ako mi moja matka povedala, vlastne slovami otca, „mal s otcom komplikovaný vzťah a nežil doma“. Matke raz povedal, že „vojna je u konca, pôjdeme do Sevastopoľa a predstavím ti svojho otca“. No 16. apríla 1945 otec padol a všetky plány a sny na zvyšok jeho života skončili. Spomínam si, že moja matka povedala ako údajne starý otec po jeho smrti, v roku 1946, niekoľkokrát napísal list a ona mu tiež napísala. No potom, neviem prečo, korešpondencia ustala.
V tej dobe komunikačné prostriedky boli veľmi obmedzene, od koho, kedy a za akých okolnosti sa o jeho smrti rodina dozvedela?
Šiesteho mája 1945 bola v Rusku pravoslávna Veľká noc a mama spolu s rodičmi si práve sadali k raňajkám. Vtedy moja matka videla z okna, že ide poštár, no nepozerá do okien, ale má sklonenú hlavu. Priniesol list od šéfa komunikácie 53. armády 2. ukrajinského frontu. Plukovník Makarenko písal: „Drahá Tatjana! S najhlbším poľutovaním Vám oznamujeme, že Váš manžel Viktor Savič statočne padol na bojisku pri plnení rozkazu 16. apríla 1945, pri obci Strážnice v Československu.“ Oficiálne oznámenie prišlo neskôr, 8. mája 1945 a na druhý deň bol koniec vojny. Celá naša krajina oslavovala, no v našej rodine vládol veľký smútok.
Niektoré informácie ohľadne jeho smrti, dátumu, miesta a okolnosti boli neoverené a existovalo viac verzií.
Dňa 16. apríla 1945 dostal môj otec z vrchného veliteľstva rozkaz vykonať prieskum. Vo vojenskom jazyku to znamená získanie informácií o nepriateľovi, ktorú osobne urobil veliteľ pred blížiacimi sa nepriateľmi. Otec odišiel do bojovej misie. Auto s ním išlo popredu a dostalo sa do paľby nemeckej armády. Otec bol smrteľne zranený, guľka ho zasiahla priamo do srdca. Stalo sa to pri obci Strážnice, južne od dedín Liderovice (Pozn. red.: Dnes súčasťou Vnorov.) a Žeraviny. Toto sú presné informácie o smrti podplukovníka Viktora Saviča Pľjušťa.
Čo všetko vám mama a iní ľudia o otcovi rozprávali? Aký bol človek?
Podľa plukovníka Makarenka, šéfa komunikácie 53. armády 2. ukrajinského frontu, bol môj otec sovietskym dôstojníkom, vysoko vzdelaným vo vojenskej vede. Podľa neho bol statočný, čestný a veľmi zodpovedný. Bol rešpektovaný ako veliteľ a úžasný ako človek. O tejto vlastnosti mne aj matke rozprávalo mnoho ľudí, ktorí ho poznali, bojovali s ním a s ktorými sme sa neskôr stretli. Mama o ňom hovorila ako o milovanom manželovi a otcovi. Bol by výborným otcom. Keby bol nažive, moja matka a ja by sme nežili tak ťažký život a netrpeli chudobou.
Aký život ste vy ako sirota a mama ako mladá vdova mali po vojne a neskôr?
Tak ako celá krajina ani my sme nežili, ale skôr prežívali. Ani sa to nedá všetko vypovedať. Po takej deštruktívnej vojne boli domy zničené, ľudia nemali miesto na bývanie a dve, štyri aj viac rodín bývalo v jednom byte. Tomu sa hovorilo spoločné byty. Bolo to zlé s jedlom i oblečením. Na obnovu nebol dostatok rúk – v Sovietskom zväze snáď nebola rodina, ktorej sa vojna nedotkla smrťou blízkych. Vdova po zosnulom dôstojníkovi, v náručí s malým dieťaťom a chorými staršími rodičmi, to mala ešte ťažšie. Musela pracovať, aby dieťa a rodičia mali aspoň malý príjem učiteľky nemčiny v stredoškolskom vzdelávaní.
Kadiaľ sa uberal váš život?
Narodila som sa vo Voroneži 19. júna 1945. Vzdelaním som stredoškolská učiteľka chémie a biológie. V roku 1978 som sa presťahovala do Moskvy, kde bývam dodnes. V roku 1988 sa za mnou presťahovala aj mama. Môj osobný život nevyšiel, nemám manžela, ani deti, žiadnych bratov, ani sestry. V roku 2012 zomrela matka a ja som zostala úplne sama. Mám aspoň priateľky, priateľov, s ktorými sa stretávam. Rozprávam im o mojej matke, o otcovi. Chodíme na prechádzky do parku. Niekedy ideme na výstavy v múzeách, ideme do divadla. Tak sa snažím žiť, ako sa hovorí v Rusku, z toho pozitívneho.
Navštívili ste s mamou Skalicu a hrob svojho otca?
Prvýkrát sme prišli v roku 1959. Bývali sme v Strážnici v rodine učiteľa ruského jazyka Jozefa Štefeka. Počas nášho pobytu sme niekoľkokrát navštívili otcov hrob na Slavíne. Cintorín bol pre návštevy zatvorený, avšak ako manželku a dcéru dôstojníka, ktorý zahynul pri oslobodzovaní vašej krajiny, nás nechali k otcovmu hrobu ísť. Bolo to ako na stavbe, ale hrob s menom Pľjušť V. S. bol daný do poriadku a my sme mohli stáť s mamou v blízkosti môjho otca a v myšlienkach sa s ním rozprávať. Tieto rozhovory s otcom pri jeho hrobe sú všetko, čo nám s mojou matkou zostalo. V Skalici sme boli s mamou aj v roku 1964 a ja som navštívila hrob svojho otca ešte v rokoch 1985 a 2005. Máme tu priateľov. Malé mesto v malej krajine sa pre nás stalo svätým miestom na tejto obrovskej planéte. Vždy si predstavím námestie, radnicu, múzeum, rotundu a v ušiach počujem hrdličky. Milujem Skalicu.
Za otvorený rozhovor a fotografie pani Elene Viktorovne Pľjušť úprimne ďakujeme.