Určite ste si všimli, že decembrové i toto januárové číslo Skalického Obzoru sa k vám dostalo so značným oneskorením. Aj na nás sa totiž podpísala náročná situácia minulého roku a opäť sa potvrdilo, že „všetko je inak“. Komplikácie sa nevyhli ani mne osobne. Súčasne prišli zdravotné ťažkosti a ako keby to nestačilo, tak i strata všetkých dát Obzoru nielen z archívu, ale aj pripravovaných vydaní. V tých chvíľach si človek ešte viac uvedomí, že sám nezvládne nič. I keď vydávanie a organizácia Obzoru je na mojich pleciach, nie som na to našťastie sama. Mám vôkol seba ľudí, bez ktorých by Obzor nebol tým, ako sami hovoríte, každomesačným potešením, na ktoré čakáte.
Nie som fanúšikom oskarových ďakovačiek, dávam prednosť osobnému poďakovaniu v súkromí. Tentokrát však urobím výnimku. A možno vďaka tomu súčasne nazriete viac do zákulisia toho, ako váš Obzor vzniká. Pri vydaní prvého čísla Obzoru v roku 2017 sa zjavila vo dverách ako dobrá „sudička“ Obzoru Evička Fordinálová. Od tej chvíle kráča stále pri mne a vždy, keď sa ocitnem na rázcestí, alebo mám slabú chvíľku, počujem v sebe to jej „Musíš …, má to zmyslel …“, ktoré ma vždy postaví na nohy a dodá mi energiu ísť ďalej. Ďakujem za morálnu podporu.
Ďakujem dvom osobám, neodmysliteľne spojeným s Obzorom – Ive Bukvovej a Stanovi Bellanovi. Stanovi za výborné spracovanie tém a editáciu článkov od našich prispievateľov, pani Ive za gramatickú korektúru celých novín. Moje poďakovanie im patrí za ich odbornú prácu, vďaka ktorej má Obzor kvalitu a úroveň, za ktorú bol ocenený Zlatou pečaťou, ale aj za veľkú ústretovosť a ich človečí prístup nielen ku mne, ale aj k prispievateľom.
Celej redakčnej rade ďakujem za odborné rady a pomoc. Veľa som sa naučila a aj keď som možno niekedy tvrdohlavá žiačka, verím, že sa ešte veľa naučím.
V rade tých, ktorým ďakujem, sú, samozrejme, i pracovníci Západotlače, kde prichádza Obzor na svet vo svojej tlačenej podobe – od vedúceho výroby, cez grafičku Milku Smykovú, ktorá každé číslo zalamuje, tlačiarov, knihárov až po pracovníčky v administratíve. Tiež, predovšetkým aj v mene mladších čitateľov, ďakujem Patrikovi Masarykovi, ktorý vytvára elektronickú verziu Obzoru na samostatnej webovej stránke.
Moje poďakovanie tiež patrí všetkým ľuďom, ktorí sa bezúplatne starajú o dostupnosť Obzoru na distribučných miestach, od paní stánkarok až po pracovníčky mesta z podateľne, TIKu a Mestskej knižnice, vďaka ktorým sa výtlačky dostanú až k vám, čitateľom.
Najdôležitejšie však na koniec: moje poďakovanie (ale aj poďakovanie čitateľov) patrí predovšetkým prispievateľom, ktorí každé číslo napĺňajú príbehmi. Nielen tým pravidelným, ku ktorým patria autori Eva Fordinálová, Pavol Dinka, Milan Tomšej, Anton Dinka st., Vladimír Petrovič, anketárka Anabele Buchová, výtvarník Štefan Zajíček, fotograf Ján Pardubský, ale tiež vám, Skaličanom, ktorí nám posielate svoje spomienky, pohľady na rôzne témy, správy zo života nášho mesta, či svedectvá o vzťahu k nemu. Bez vás by bol Obzor zväzkom prázdnych strán. Bez vás by nebol Obzor Obzorom. Ďakujem za vašu ochotu podeliť sa s nami o vaše vnútro.
Toto poďakovanie súčasne využijem ako povzbudenie pre vás, ktorí ešte len uvažujete o prispievaní, no zatiaľ váhate. Často počujem „ja by som napísal, ale neviem písať“. Avšak nie je to tak, písať predsa vieme všetci. Písanie je pre nás samých obohacujúci proces, vďaka nemu sa ponoríme do svojho vnútra, podelíme sa o svoje myšlienky a možno si aj trochu upraceme. Štylizáciu a gramatiku s dôverou môžete nechať na našich editorov a korektorov, ktorí citlivo vaše príspevky vyladia a nechajú v nich vašu dušu. So všetkým vám dokážeme pomôcť, no to najvzácnejšie pre Obzor je to, čo chcete povedať ostatným, a to za vás urobiť nedokážeme. Isto máte zážitky s osobnosťami Skalice alebo ten svoj obľúbený strom, ku ktorému sa viažu vaše príbehy a spomienky, či inú tému, o ktorú by ste sa radi podelili, tak sa odvážte a napíšte nám do redakcie, potešíte a obohatíte nielen nás, ale aj čitateľov. Na začiatku som spomínala, že sme, akýmsi zásahom nevyspytateľnej techniky, stratili dáta Obzoru a medzi nimi i príspevky, ktoré už mali svoju konečnú podobu, no ešte len čakali na svoj správny čas na uverejnenie. Prosíme vás, autorov, o opätovné zaslanie príspevkov. Počítame s nimi a nechceme o ne pripraviť ani našich čitateľov. Aj vám ďakujem, za spoluprácu i za pochopenie.
Ešte stále sa len rozbieha nový rok a po udalostiach z konca toho minulého začínam doslova od začiatku. A tak symbolicky, ako za stratenými dátami, zatváram bránu aj za rokom 2020 a začínam s čistým nepopísaným listom, ktorý má v záhlaví rok 2021. Verím, že ho popíšeme spolu, myšlienkami, ktoré nám otvoria nové obzory, ktoré nás donútia k zamysleniu, ale i príbehmi o tom, ako to nakoniec skutočne bolo. Okrem toho, že nás všetkých potešia, nezabúdajme, že časom sa aj ony stanú odrazom našej doby a roku 2021.
Vydavateľka Želmíra Macháčková