O Skalici, o pamäti a o odvahe

Skalica
Foto: Eduard Timko

Skalica nikdy nebola len bodom na mape. Bola mestom slobody, protitureckým valom, mestom kráľovských výsad, mestom, ktoré si už mnohokrát dokázalo, že rozumie zodpovednosti a odvahe a vie niesť rozhodnutia, ktoré menia dejiny. Mesto tvorili a tvoria ľudia. Možno nastal čas si pripomenúť, čo všetko nám Skaličania odkázali z histórie a čo chceme po sebe zachovať my.

Za posledný rok sme sa dostali do absurdnej situácie. Nie, nie je výsledkom len posledného roku. Je to také pomalé varenie žaby, nabaľujúce sa dlhšie – z čias, keď omámenie zo získanej slobody prerástlo vo vieru, že peniaze a moc sú všetko. Je to odraz aj našich rozhodnutí, ktoré nemusia byť správne, ale vždy sa cení snaha ich napraviť. Práve pred takýmto rozhodnutím, ktoré bude mať historický dosah, dnes stojíme. A áno, týka sa výstavby spaľovne. Pretože tu sa nerozhoduje iba o jednom stavebnom zámere či nejakých technológiách. Tu ide o identitu, pamäť a budúcnosť krajiny a života v nej. Je to tiež skúška, či Skaličania ešte stále dokážu rozlíšiť, čo je hodnota a čo hrozba.

Projekt spaľovne nie je výsledkom vôle obyvateľov. Nevzišiel z potrieb mesta. Nevzišiel zo spoločného premýšľania o budúcnosti. Je to megalomanský projekt oligarchu, ktorému sme dovolili rásť a ktorému ide iba o profit. Je to aj projekt jeho vykonávateľov, ktorí v Skalici nežijú, no chcú rozhodovať o jej osude. A napokon je to vizitka vedenia mesta – zdá sa, že najhoršieho v dejinách – ktoré otvorene bojuje proti vlastným občanom. Vedenia, ktoré sa bez hanby chodí klaňať k pamätníkom našich predkov, tým, ktorí za svojho života Skalicu bránili a zveľaďovali, a ktorí sa už ozvať nemôžu.

A práve teraz, keď vznikajú dejinné paralely, je čas si pripomenúť niečo zo skalickej histórie a povahe Skaličanov. Pristavme sa pri dvoch udalostiach. Tá prvá je ukážkou povahy Skaličanov, tá druhá príkladom toho ako Skaličan dostal Skalicu na politickú mapu sveta. Po bitke pri Moháči pripadla Skalica do zálohy českému šľachtickému rodu Žerotínskych, ktorí si mysleli, že si podľa svojho práva dosadia ľudí do samosprávy mesta. Prišli sem, urobili to – a Skaličania ich vyhnali. Trikrát sa Skaličania postavili na odpor. A keď prišla kráľovská komisia, ktorá mala rozhodnúť, nezľakli sa. Menovali si svojich zastupiteľov až kým nadriadených nepresvedčili, že svoje mesto dokážu spravovať sami. Skaličania si stáli pevne na svojom, až kým nevyhrali. Ako jeden voči votrelcovi.

Toto nie je legenda. Toto je naša história. Toto je odkaz našich predkov.

A naša história je aj slovensko-moravské pomedzie. Po stáročia sme s Moravanmi rástli ako dvojičky. Aj keď vznikali a mizli hranice, ľudia svoje vzťahy nespretrhali. V neporušenej prírode Baťovho kanála, ktorý spája slovenské a moravské brehy nielen vodou, ale najmä tradíciou, folklórom a dobrým vínom. Práve tu by mala vyrásť spaľovňa – prvá vec, ktorú uvidia naši susedia z okien svojich domovov, prvá vec, ktorú uvidí cudzinec prechádzajúci hranicu, smerujúci kamkoľvek do diaľky, cez Skalicu. Cez tú Skalicu, v ktorej Vavro Šrobár prečítal Vyhlásenie o prevzatí moci na Slovensku dočasnou vládou. Tú Skalicu, ktorá sa stala na približne tri dni v roku 1918 hlavným mestom Slovenska. A prečo? Lebo tu žil Skaličan Pavel Blaho, politik a lekár, ktorý spoluzakladal prvú československú republiku a ktorý dávno predtým, rozhľadený, prekročil hranice svojho mesta, krajiny i štátu. Ten Blaho, ktorý používal pseudonym Skalický a ktorému nešlo o peniaze, lebo liečil takmer zadarmo, ten Blaho, ktorý chápal úlohu vzdelania a písal, zakladal družstvá, spolky a ktorého odkaz znel „Dajte ľuďom priestor rásť – a mesto porastie s nimi“. Ten Blaho/Skalický presvedčil Šrobára a politikov, že sú tu správne. Že toto mesto si zaslúži stať sa kolískou prvej slovenskej slobodnej správy v rámci nového Československa. Lebo má nielen strategickú polohu, ale najmä ľudí, ktorí sa neboja.

Skalica je však ešte viac. Je to studnica poznania, odboja, slobody, kultúry a tradície, zveľaďovaná od momentu, keď vznikla. Stačí si ju prejsť s otvorenými očami a vnímať s porozumením. S rovnakým, aké mali cirkevné inštitúcie, ktoré tu už od 14. storočia vedeli, že treba vzdelávať. Či to boli františkáni, jezuiti, karmelitáni, paulíni, milosrdní bratia, evanjelici, židia. Slobodné kráľovské mesto potrebovalo v období humanizmu a reformácie vzdelaných mešťanov, pisárov, remeselníkov, učiteľov či duchovných. Škola formovala budúcich vinohradníkov, remeselníkov i mestských úradníkov. Osvietenstvo prinieslo rozmach moderných škôl a Skalica mala výnimočné šťastie na učiteľské osobnosti – literátov, historikov, hudobníkov aj pedagógov s celoživotnou oddanosťou mestu. Takto Skaličania vždy žili a dokazovali, že hrdosť a zodpovednosť patrí k základnej DNA tohto mesta. A vzdelanosť bola jedným z jej najväčších bohatstiev. Vytvorila generácie Skaličanov, ktorí sa presadili doma a vo svete vo vede, medicíne, hudbe, práve, umení aj duchovnom živote. Takto to bolo, až kým prišla hanba spojená s oligarchom, ktorá pošpinila aj túto históriu.

Je až urážajúce pripomínať si, čo je Skalica a aká je, verme, mentalita Skaličanov v takejto neprístojnej situácii. Je nepochopiteľné, v akej hlave sa vôbec mohol zrodiť nápad so spaľovňou na tomto území. Ale stalo sa. Prišiel mamon, ktorý poblúznil vedenie mesta, prišli agresori, ktorí idú dobiť územie. Postavili občana proti občanovi, sľubujú nesplniteľné, pretože všetko v konečnom dôsledku zaplatí iba Skaličan.

Vážení Skaličania, Skaličanky, stojíme pred dôležitým rozhodnutím. Lebo to, čo dnes chránime, nie je len príroda a mesto. Je to naša česť. Je to odkaz tých, ktorí tu žili pred nami a ktorých menoslov by zabral celé vydanie novín, tých, ktorí sa postavili, keď im niekto chcel brať právo rozhodovať o ich meste. Je to aj odkaz tých, ktorí sem prídu po nás a budú žiť z toho, čo im zanecháme. Pretože táto krajina, táto rieka, toto mesto a dedičstvo predkov si ochranu zaslúži. Pretože Skalica patrí ľuďom, ktorí tu žijú – a ktorí, keď treba, vedia povedať chamtivosti dôrazné NIE a dosť.

Nech dejiny opäť zapíšu, že keď bolo treba, postavili sme sa ako jedno mesto – a múdro ochránili to najcennejšie: krajinu, identitu a budúcnosť.

Mimi Ridošová